Nátierka z údenej makrely

Tento recept je banálny svojou jednoduchosťou a aj kvôli tomu som ho okamžite som ho zaradil na popredné priečky nášho jedálnička. Najmä zimného, pretože zúčastnená ryba obsahuje veľa  vitamínu D. Takže nedostanete pod stromček krivicu a ešte si aj pochutnáte. Skutočne, je to spolu s mojou svetoznámou tuniakovou jedna s najlepších nátierok, aké som vyrobil. Verte mi, ak vám nebráni náboženstvo alebo svetonázor, investujte pätnásť minút a pripravte si ju. Potrebujete:

1 údenú makrelu

2 lyžičky chrenu

1 - 2 lyžice citrónovej šťavy

2 lyžice nátierkového masla

Čierne korenie

Žerucha

Z makrely oberte mäso a poriadne ho skontrolujte, či v ňom neostali kostičky. Síce ho budete mixovať ale istota je guľomet. Vložte rybacinu do hlbšej misky, pridajte chren, lyžicu citrónovej šťavy a trochu čierneho korenia. Umixujte dohladka, pridajte nátierkové maslo a rozmiešajte. Ochutnajte a prípadne pridajte citrónovú šťavu či čierne korenie. Žeruchu môžete nasekať a vmiešať do nátierky alebo ňou posypať natreté pečivo. Alebo oboje. Opäť raz zdôrazňujem, že zážitok umocní dobrá kvalita vášho chleba či pečiva.

P.S. Fotku v blízkej budúcnosti vymením za lepšiu.

Pho (čítaj /fʌ/, /fə/, /fɜːr/, alebo aj /foʊ/)

Je vietnamská verzia vývaru s ryžovými rezancami, mäsom a nejakými tými bylinami. Pripravuje sa spravidla z hovädzích (najmä špikových)alebo kuracích kostí. Vo Vietname je to veľmi populárna pouličná chálka konzumovaná počas celého dňa. Podobne ako Vietnamci aj pho sa rozšírilo do celého sveta a ochutnať ho môžete napríklad aj v BA, o Nitre zatiaľ neviem (ak máte vedomosť, dajte prosím do komentu). Veľmi dobré pho som jedol v ázijskej tržnici v Brne, pripraviť sa každopádne treba na obrovské porcie, ktoré s prehľadom dosahujú aj trištvrte litra.

Môj recept je pomerne rýchly a jednoduchý, pretože využíva tlakový hrniec. Ortodoxným konzumentom pho sa to pozdávať nebude ale to mne nevadí, ja nemám bradu ani kockovanú košeľu a falošné okuliare. Ja varím v trenkách (ale len doma) za asistencie kocúra, takže ak trpíte presvedčením, že vývar musí bublať aspoň tri dni za spevu tradičných vietnamských piesní, ani ďalej nečítajte. Teraz však k podstate veci. Budete potrebovať nasledovné:

Na vývar

1 kurací skelet + krídla + nejaké odrezky (z bravčového alebo hovädzieho mäsa)

2 cibule

2 asi 5 cm kúsky zázvoru

2 lyžičky koriandrových semienok

1 zvitok škorice

5 klinčekov

cca 20 zrniečok anízu

2 - 3  mrkvy

Rybia omáčka

Sójová omáčka

Do tanierov:

200 - 300 g hovädzieho stehna alebo sviečkovej

Ryžové rezance

Na dokončenie:

Koriandrová vňať

Bazalka alebo thasjká bazalka

Jarná cibuľka alebo najemno nakrájaný pór

Pak choi - čínska kapusta

Chili paprička nasekaná nadrobno

Limetka

Najprv si dajte variť vývar. Do tlakového hrnca vložte kuracie kosti, krídla a prípadne odrezky z mäsa. Cibuľu aj zázvor očistite a pokrájajte, cibuľu na štvrte, zázvor pozdĺžne prerežte. Rozohrejte si panvicu a oboje opečte až mierne sčernejú. Vložte do tlakového hrnca. Na rozohriatej panvici krátko opečte aníz, koriandrové semienka, škoricu a klinčeky. Pridajte do hrnca. Mrkvu očistite a vložte k ostatným surovinám. Zalejte vodou pridajte cca po dve lyžice rybej a sójovej omáčky. Zavrite hrniec a dajte variť. Varte pod tlakom 25 minút.

Kým sa pripravuje vývar, nachystajte si ostatné suroviny. Hovädzinu nakrájajte na tenučké plátky, najlepšie to ide, keď je mäso ešte troška zmrznuté. Budete ho zalievať vriacou polievkou, takže je skutočne dôležité aby boli plátky tenučké a stihli sa "uvariť". Ryžové rezance si pripravte podľa návodu na obale. Spravidla ich stačí zaliať na 2-3 minúty vriacou vodou, následne scediť a ochladiť. Aby sa nezlepili, oplatí sa na ne kvapnúť 2 - 3  kvapky slnečnicového oleja.

Bylinky a zeleninu môžete voľne obmienať ale v klasickom pho by nemal chýbať koriander, jarná cibuľka, limetová šťava a chili. Ak máte, pridajte fazuľové klíčky. Ja som si obľubil čínsku kapustu pak choi, ktorá sa bežne do pho nepridáva ale rozhodne mu neuškodí. Všetko zelené si nasekajte na požadovanú veľkosť a pripravte do misiek.

Keď uplynulo 25 minút, vypustite z tlakového hrnca paru. Vyberte kosti a oberte z nich mäso. Mrkvu nakrájajte na kolieska. Vývar sceďte a ak je príliš mastný, zoberte naberačkou z vrchu prebytočný tuk. Ochutnajte a prípadne dochuťte sójovou a rybou omáčkou. Do každej misky, či taniera dajte porciu rezancov, kuracieho mäsa, mrkvy a plátky hovädzieho. Vývar priveďte k varu a naberte do misiek. Každý si pridá do taniera bylinky, chili papričku, cibuľku a limetovú šťavu podľa chuti.

P.S. Pho je v porovnaní s klasickým vývarom sviežejšie, chrumkavejšie a pikantnejšie, najlepšie chutí v zimných mesiacoch. 

P.P.S. Dobrý nákup na zásobenie sa exotickými surovinami sa dá urobiť vo Foodlande a pak choi kapustu dostať aj v Lidli :)

Mäsové guľky

Poznáte köttbullar, také tie mäsové guľky, čo majú v obchode s rozloženým nábytkom? Tak toto nie sú ony. Síce som sa inšpiroval ale inak sa jedná o rýdzo slovenský výrobok a môj vlastný recept. Nikde som niečo podobné nejedol a ani nevidel. Je to celkom chutná a sýta kombinácia hovädzieho mäsa, údeného ovčieho syra a bryndze. Ak ste ochotní vyskúšať aj čosi iné ako halušky, poďte do toho. Pre štyri osoby budete  potrebovať:

Na guľky

-          500 g mletého hovädzieho mäsa (15 % - 20 % tuku)

-          100 g údeného ovčieho syra

-          1 cibuľku

-          1 vajce

-          Soľ

-          2 lyžice bravčovej masti

Na omáčku

-          100 g ovčej bryndze

-          100 g šľahačkovej smotany

-          ½ lyžičky sladkej papriky

-          Voda

Príloha

-          12 stredne veľkých zemiakov

-          1 lyžička rasce

-          Cibuľková alebo petržlenová vňať

-          1 lyžica masla

-          1 lyžička soli

Zemiaky nakrájajte na menšie kocky a dajte variť do osolenej vody. 

Údený syr nastrúhajte na hrubom strúhadle, cibuľku nasekajte nadrobno. Do misy dajte mleté mäso, pridajte syr, cibuľku a vajce. Osoľte zarovnanou lyžičkou soli, poriadne premiešajte a vytvarujte guľky. Mne z tohto množstva vyšlo 20 kusov. Na menšej panvici si rozpáľte bravčovú masť a vložte polovicu guliek. Priebežne ich otáčajte až kým budú rovnomerne opečené, trvá to asi 7-8 minút. Vyberte ich na pripravené servítky, zbavte prebytočného tuku a zopakujte s druhou várkou. Kým guľky chladnú, bryndzu, smotanu a papriku rozmixujte tyčovým mixérom a troškou vody dolaďte na požadovanú hustotu.

Uvarené zemiaky zlejte a premiešajte s maslom, rascou a cibuľkovou alebo petržlenovou vňaťou. Naložte na tanier spolu s mäsom a prelejte omáčkou. Dobrú bačovskú chuť.

P.S. Uvítam každý originálny názov pre tento pokrm ale ak vás napadlo  kökottbullar, tak toľko invencie som mal aj ja.

Hrachová polievka

Na britských ostrovoch známa ako london particular. Toto slovné spojenie označovalo plnotučný londýnsky smog a prenieslo sa na polievku kvôli podobnosti vo farbe a hustote. Idiom funguje aj naopak, existuje výraz pea-soup fog, teda hmla vo farbe hrachovky. Polievka má jednoducho nepríliš fotogenickú farbu, zato však veľmi dobre chutí. Je dokonca dosť veľká šanca, že si ju s obľubou po ťažkej práci dával aj Jack the Ripper, u nás známejší ako Rozparovač.  Ak som vás lahodným popisom navnadil, uvarte si ju so mnou.

250 g poleného hrachu

1 – 1,2 litra vývaru (napríklad z údených rebier, slaniny a podobne)

1 mrkva nastrúhaná nahrubo

1 cibuľa

2 strúčiky cesnaku

2 lyžice olivového oleja

Čierne korenie

V strednom hrnci rozohrejte olej a osmažte na ňom mrkvu a nadrobno nakrájanú cibuľu cca 5 minút. Pridajte nadrobno nakrájaný cesnak a osmažte ďalšiu minútu. Prilejte vývar, vsypte hrach a priveďte k varu. Varte približne 45 minút a rozmixujte dohladka. Aristokracia môže zjemniť trochou smotany alebo masla. Ochuťte mletým čiernym korením a vložte mäso, prípadne nakrájaný párok. Chudoba si dá len tak, s chlebíkom. Dobrú hmlistú chuť.

Na juh: Iónske ostrovy

Predtým, než úplne zabudnem, že sme vôbec boli niekde na dovolenke, vám ešte napíšem zopár morských slov o celodennom výlete loďou okolo Iónskych ostrovov. Vyrážali sme z malého prístavu Nidri, na Iónskom ostrove Lefakada, kam sme sa dopravili autobusom. Áno autobusom, Lefkada totiž nie je tak úplne ostrov. S pevninou nie je spojená pevným mostom, pretože v tom prípade by prišla o status ostrova a úľavy a výsady, ktoré jej  na základe toho od štátu plynú. Funguje tu preto plávajúci most, ktorý príde, spojí pevninu s ostrovom a odíde (Only in Greece, kukal som jak Odysseus, keď prišiel domov).

Takže sme vyrazili z Nidri a prvou zastávkou bola pláž Porto Katsiki. Je jednou z najkrajších pláží Iónskych ostrovov. Azúrovo modrá voda, slovom prostredie naozaj ako z katalógu, skutočne som si doposiaľ myslel, že podobné scenérie existujú iba na kriedovom papieri ošetrenom Photoshopom. Pre mňa osobne veľmi pekný zážitok.

Nasledoval malý prístav Fiskardo na ostrove Kefalónia. Pekné malé mestečko, ktoré ako jedno z mála (ak nie jediné) prežilo ničivé zemetrasenia, ktoré tento ostrov postihli. Okrem obligátnych fotografií sme tu ochutnali mrazený jogurt s rôznym ovocím, posýpkami a  polevami, ktorý je prudko návykový a porcie obrovské.

Pokračovali sme k Ithake, ktorá bola podľa Homéra domovom Odyssea. Zastavili sme sa tu na peknej ale úzkej pláži lemovanej strmým útesom, z ktorého sem-tam zvyknú padať kamienky. Preto vám silno odporúčam, aby ste, ak sa tu náhodou vyskytnete,  z lode nevychádzali na pláž a podľa možností ani do vody. Kapitán to berie veľmi športovo, no jedna výletníčka tu takmer prišla o život, a nakoniec si pár dní poležala v umelom spánku.  Nechápem ležérny postoj spoločnosti organizujúcej plavby ale som človek pomerne mentálne otužilý a len tak ma niečo neprekvapí.

Po nepríjemnej medzizastávke, kedy zranenú prevzal motorový čln, sme pokračovali k jaskyni Papanikolis na ostrove Meganisi. Počas druhej svetovej vojny sa tu údajne ukrývala ponorka s názvom Papanikolis. Jaskyňu neskôr postihlo zemetrasenie a zrejme sa významne zmenšila, pretože momentálne by sa tam ponorka vtesnala iba rozobratá na súčiastky.

Z jaskyne sme vyrazili smerom k ostrovu Skorpios, známemu najmä ako niekdajší súkromný ostrov Aristotelesa Onassisa. Po jeho smrti ju vlastnila jeho dcéra Christinaa a následne jej dcéra Athina. V roku 2013 ho predala za veľké vrece peňazí Jekaterine Rybolevovej, dcére ruského miliardára, ktorý zbohatol poctivou prácou, predajom vlastnoručne vyrezávaných matriošiek.  Ostrovček je to pekný, pre žebrákov  je prístupná jedna pláž o rozlohe takého väčšieho pieskoviska, čiastočne obohnaného plotom s výstrahou. Výstrahy sú konieckoncov okolo celého ostrova, aby vás náhodou nepostihlo nečakané prirodzené úmrtie.

Od zbohatlíkov sme sa vydali späť do Nidri a autobusom domov do Pargy. Pre mňa, človeka mora neznalého, bol tento výlet zaujímavý, s množstvom krásnych výhľadov a jedným z najkrajších zážitkov spojených s morom vôbec. I keď sa jedná o masovú akciu, podľa mňa stojí za to. Nie každý má vlastnú jachtu ako Jekaterina.

Celkovo bola pre mňa táto dovolenka jednou z najkrajších, aké som kedy absolvoval. Ďakujem Ivone za kvalifikovaný výber lokality a skorého termínu, vďaka ktorému sme sa úspešne vyhli návalom turistov a horúčavám. Na druhej strane, už teraz sa teším na škótske ostrovy :)

P.S. Spomenul som, že vám vyjavím, čo som si priniesol z duty-free shopu cestou domov. Priniesol som si toto (pôvodne plné):

Kto poznáte, viete o čom hovorím, kto nie, ťažko sa to opisuje. Keď vám poviem, že je to vlastne arašídové maslo v mliečnej čokoláde, nevystihne to podstatu závislosti, ktorú tieto košíčky vyvolávajú. Ešteže ich u nás nedostať, už by som tieto riadky písal mŕtvy.

P.P.S. Všetku fotodokumentáciu obstarala Ivona, za čo som jej veľmi vďačný. Okrem toho jej týmto udeľujem putovnú medailu Sibyly Mislovičovej za prínos v oblasti slovotvorby, konkrétne za podstatné meno „príšerie“, ktoré vzniklo kombináciou slov prítmie a šero. Použitie vo vete: „Teraz je také fajn príšerie, urobím si tu ešte pár záberov.“ Smial som sa ešte tri dni, vždy,  keď ma to napadlo.

Na juh: Anthousa

Keď sa to tak vezme, tak sme na pláž ožarovanú plnotučným  gréckym slnkom obaja prišli priamo z firemného ekosystému, kde klimatizácia a neónky nikdy nezapadajú. Ak ste bielokožec, v takom prípade Vám nemusí pomôcť ani opaľovací krém, ochranný faktor box na topánky. Táto situácia nastala u Ivony, ktorej sa podarilo ugrilovať do svietivo ružovej farby, ktorú pokožka aj patrične cítila. Jasné, že na druhý deň sa jej príliš slniť nechcelo, a tak prišiel na rad alternatívny program, výlet na neďaleký hrad. Konkrétne Ali Pashov hrad, z ktorého svojho času turecký správca masívne ostreľoval Pargu, keďže domáci neboli uzrozumení s osmanskou nadvládou.

Cieľ cesty je na vysokom kopci a z Pargy je dobre viditeľný, takže som určil pochodový azimut a vyrazili sme. Na hrad sa dá dostať dvoma cestami, pri každej z nich nevyhnutne budete prechádzať cez malú dedinku Anthousa. Viac-menej náhodou sa nám podarilo na cestu nahor zvoliť síce dlhšiu, no pozvoľna stúpajúcu trasu. Vedie zväčša po asfaltke, no z času na čas sa Vám naskytne výhľad na more a okolité kopce. Značenie je, veľmi eufemisticky povedané, biedne. 

 

 

Na cestu sme sa opýtali ochotného majiteľa taverny, kde sme sa zastavili na pohár čerstvého džúsu. Po pol kilometri som mal vážne pochybnosti o správnosti smerovania našich krokov, no nakoniec sa objavila tabuľa, ktorú tam podľa môjho skromného odhadu osadil ešte Ali blahej pamäti. Odtiaľ sa už zablúdiť nedalo a tak sme po cca dva a pol hodinovom pochode dorazili na hrad. 

 

Stavba je dosť slušne zachovaná, je z nej nádherný výhľad na okolie, Pargu, ostrovy Paxos aj Antipaxos a za výnimočne jasného počasia je možné vidieť juh Korfu. Oplatí sa dať si pozor na hady a nezrútiť sa z hradieb, ktoré sú podobne ako v Parge neohradené a potulky po nich sú plne na Vaše riziko. Rozhodne táto lokalita stojí za návštevu, túra to nie je náročná a získate nový pohľad na okolitú krajinu.  Keď sme sa dostatočne pokochali a oddýchli si, vydali sme sa na cestu späť.

 

 

 

 

 

Ešte pred dovolenkou som kdesi vyčítal, že v Anthouse je vyhlásená taverna Vasilis, ktorú majú v obľube aj domáci. Cestou dolu sme sa dvojhlasne zhodli, že by bolo načim ju navštíviť a poriadne sa najesť. Zložili sme na záhradke plnej nádherných stromov a rastlín a počkali na obsluhu. Prišla takmer okamžite, keďže v podniku bolo iba zopár ľudí. Nechali sme si poradiť a začali objednávať. Slečna mierne dvihla obočie a poznamenala, že porcie sú dosť veľké, načo sme sa pousmiali a uistili ju, že to nebude problém. 

 

Objednali sme si Grilované souvlaki (cca 9 €), Sofrito (teľacie s cesnakom a petržlenovou vňaťou) (cca 10 €) a k tomu Tzatziky (cca 4€) a Rukolový šalát (6 €). Porcie to boli naozaj poriadne. Ivonine souvlaki z bravčového mäsa bolo výrazne ochutené no nepresolené, mäso prepečené akurát, príloha bola v oboch prípadoch rovnaká, kopček ryže a opečené zemiaky. Moja teľacina bola mäkučká a akurát cesnaková. Jednoducho sme sa veľmi dobre najedli v krásnom prostredí s príjemnou a ochotnou obsluhou. Na záver sme dostali dezerto-digestívum v podobe horkého pomaranča nakladaného v cukrovom sirupe. Na účet podniku, spolu s radou, ako sa dostať späť do Pargy cez les, popri starom mlyne. 

 

 

 

Je to trasa o poznanie strmšia a najmä Ivu dosť potešilo, že sme ňou nešli nahor, asi by sa to stretlo s hlasným nesúhlasom. Zastavili sme sa aj v spomínanom mlyne, kde malo byť aj múzeum. Ako sme zistili, spočívalo v jednej miestnosti so zvyškami vybavenia mlynu a pokojne by mohlo slúžiť ako útulňa pre tulákov. Slovom žiadna sláva, v blízkom potoku bordel ako na Slovensku. 

 

 

 

 

 

Po ceste lemovanej citrónovníkmi a olivovníkmi sme sa dostali až na pláž Valtos, odkiaľ sme sa radi odviezli do mesta taxi loďkou. Príjemný výlet, pekná krajina a dobré jedlo. Čo viac si priať.

P.S. Nabudúce Iónske ostrovy a Korfu