Suchá Belá

V septembri sme sa vydali na kratšiu potulku po Slovensku. Prvou zastávkou boli Hrabušice, ktoré sa nachádzajú na okraji Slovenského raja a poskytujú ideálny východzí bod pre turistiku. Prišli sme v piatok a ubytovali sa v penzióne Village House Fonzy. Dobrá voľba, hodnotenie na bookingu nesklamalo. Čistý, výborne vybavený penzión so spoločnou kuchyňou, jedálňou a dokonca aj počítačom pripojeným na web. Navyše má v dedine aj spriaznený podnik, ktorý ubytovaným ponúka zľavu 10 %.

Podľa hesla "Keď dávajú ber, keď bijú utekaj" sme sa ihneď po obsadení  izby vydali na skorú večeru do spriatelenej reštiky. I keď je to primárne pizzéria, ponúka aj zopár iných jedál. Vybral som si pečený bôčik a Ivona vysmážaný hermelín. Jedlo bolo v poriadku, mäso upečené akurát, teda nevysušené a súčasne ho nebolo treba trhať tesákmi od kosti. Ivonin hermelín s kroketami bol tiež ok, čo znamená, že nebol pripravený na prepálenom oleji alebo niečo podobné. Porcie viac ako postačujúce, ceny primerané (účet som niekde zapatrošil). Jediné, čo nás trochu rušilo, bola záplava reklamných tabúľ, ktoré opticky rozbíjajú inak útulné prostredie.

Na druhý deň ráno sme sa vydali do Suchej Belej. Vzhľadom na to, že bola polovica septembra, turistov z rôznych kútov sveta sa tu zišlo viac ako dosť. Napriek miernej tlačenici a čakacích dobách pred rebríkmi to bol opäť nádherný zážitok. Je tu viac rebríkov a stupačiek ako vo Veľkom Sokole a veľa pekných zákutí. Po výstupe sme sa vrátili späť do Podlesku, dali si pivo a zašli sa učlovečiť do penziónu.

Na neskorý obed sme sa vybrali do malej reštaurácie U Hudáka, ktorú sme si všimli cestou. Z jednoduchého obedového menu som si objednal Hubovú polievku a Grilovanú krkovicu v marináde s dresingom, opečenými zemiakmi a šopským šalátom za priateľských 5.50 €. Veľmi chutná domáca kuchyňa a pohotová obsluha. Polievka bola plná lesných húb, servírovaná v sympatickom hrnčeku. Mäso bolo akurát, šťavnaté, jemne pikantné, šopský šalát ho výborne dopĺňal. Vyslovene chutná domáca kuchyňa, ktorá ešte o kúsok prekonala predošlý podnik.

Z Hrabušíc sme zamierili do Tatranskej Lomnice s medzipristátím v Poprade. Potúlali sme sa po meste, ktoré má veľmi pekné centrum plné stromov. Po krátkom browsingu recenzií na nete sme sa na obed zastavili v minipivovare s reštauráciou Tatras. Usadili sme sa na terase a ako prvé si objednali pivo. Ja som si dal Horkáč 10°, a malý Tmavák 13° si dala kočka sediaca oproti. Obe veľmi dobré, nadpriemerné.

Na jedenie som si vybral Pivnú polievku s pivným syrom za 3.30 € a Hovädzie líčka s maslovými haluškami za 7.30 €, Ivona si dala Pečené rebrá v marináde za 9.90 €. Pivnú polievku som jedol prvýkrát v živote a chutila mi. V kombinácii s nadrobno nakrájaným pivným syrom nezvyčajná a funkčná kombinácia. Líčka boli mäkké, omáčka dobre ochutená, drobné halušky s maslom ich dobre dopĺňali. Pečené rebrá v marináde prišli s cesnakovými hriankami, pečeným zemiakom s kyslou smotanou, nakladanou zeleninou a jemne pikantnou omáčkou.

Drahá vyzerala veľmi spokojne a počul som iba slová chvály. Medzičasom sme ešte vyskúšali dve pivá. Ja IPL (India pale lager) za 2 € a Iva klasický Ležiak 12° za 1.70 €. IPL  je mocne chmelený ležiak, ak máte radi horkejšie pivá, vyskúšajte. Na záver sme sa rozhodli vyskúšaťPivomisu 3.50 € (skloňuj podľa vzoru tiramisu) a je to veru brutálny dezert, ktorý sa ťažko popisuje a chutí vynikajúco. Smotanovo - jemno pivne - sladký, s mierne zmrznutým stredom, doplnený malinovou omáčkou nás úplne uchvátil. Okamžite do Popradu vyskúšať. 

Celkovo bolo posedenie v Tatrase príjemným zážitkom. Pekné prostredie, dobré pivo, chutné jedlo a príjemná obsluha. Takto si to predstavujeme. Snáď až na tie plastové fľaše použité ako výzdoba v kvetináčoch okolo terasy. V porovnaní s celkovým decentným a dobre prepracovaným vizuálom podniku (aj webu) pôsobili tak trochu nepatrične, ako by ich tam odložil nejaký podtatranský tulák. Snáď keby boli sklené a trochu viac nóbl, tak by to išlo, ale to je už vec  vkusu. Za mňa osem svišťov z desiatich, podnik na úrovni.

P.S. Nabudúce Tatry

Po Slovensku: Slovenský raj

Ako som avizoval v poslednom texte, presun vlakom z Valaskej do Mlyniek (priame spojenie rýchlikom Kráľova Hoľa, preto som ho vybral) priniesol nečakaný adrenalínový zážitok. Stanica vo Valaskej je tichá, pustá a hlavne vyplienená a prázdna, takže som lístky kúpil cez internet asi polhodinu pred odchodom vlaku. Keď sa cca 10 minút pred plánovaným odchodom rýchlika spoza zákruty vynoril lokálny vláčik v opačnom smere (!), prepadol ma neblahý pocit. Prešiel som sa po nástupišti a našiel na strome pribitý papier, ktorý avizoval výluku na úseku BB - Medzibrod počas troch dní. Keďže Valaská je mimo tohto úseku trochu som sa upokojil a čítal ďalej. V tretej štvrtine stromového oznámenia formátu A4 sa uvádzalo, že pre rýchlik Kráľova hoľa výluka platí až po Brezno. Sem vložte vulgarizmy.

Keď som si dostatočne zanadával a nechápal, ako je možné, že mi online systém dovolil kúpiť lístky z neobsluhovanej zastávky, zavelil som, že ideme do Brezna busom a tam sa uvidí. Počas čakania na zastávke sa na webe cp zjavila informácia, že "náš" rýchlik má 40 minút meškanie a teda by sme ho potenciálne mohli stihnúť v Brezne. Síce tesne ale podarilo sa. Už len dodám, že sprievodkyňa nám podráždene oznámila, že musíme vystúpiť v Dobšinskej ľadovej jaskyni (presne týmito slovami) a prestúpiť na lokálku, lebo tak sa veci majú. Opäť raz píšem, stať sa môže všeličo, partizáni vyhodia most do vzduchu, rušňovodič popil mocne borovičky ale informácie treba dodať včas a akceptovateľným spôsobom. A to ani nespomínam dezorientovaných zahraničných turistov a tlmočenie pre sprievodkyňu na spiatočnej ceste.

V Mlynkách sme sa ubytovali v penzióne Pod Guglom, ktorý sme zhodnotili ako najlepší z celkového slovenského výletu (a to predošlé dve boli skutočne dobré). Izba má v podstate hotelovú úroveň, spoločné priestory sú pekne zariadené, kuchyňa je plne vybavená. Pri recepcii sa nachádza bar, cez pozemok tečie potôčik, prostredie je upravené. Domáci evidentne dbajú na životné prostredie, triedia odpad a to isté požadujú aj od svojich hostí. Okrem toho, že sa pár metrov od penziónu nachádza vlek, miesto je vhodné ako východiskový bod pre túry do južnej časti Slovenského raja.

Ráno sme si prichystali raňajky a desiatu vo vlastnej réžii a vydali sa na cestu. Odviezli sme sa autobusom do Vernára a vyrazili po červenej značke smerom ústiu Veľkého sokola, jednej z najväčších a najdivokejších tiesňav Slovenského raja. Po prvotnom výdatnom stúpaní trasa pozvoľna klesá a vinie sa pozdĺž potoka až k ústiu rokliny. 

Samotný prechod je uchvacujúci, nádherné scenérie, vodopády a okolité skaly patria k tomu najkrajšiemu, čo možno na území Slovenska vidieť. Napriek tomu, že mám z výšok nie práve príjemné pocity, zvládol som všetky rebríky a lávky, i keď musím priznať, že niektoré som prechádzal "na kraba".  Ivona tiež nemala väčší problém, hlavné je sústrediť sa na cestu a dávať pozor, kam stúpate.

Z Veľkého sokola sme vyšli na Glackú cestu a pokračovali po nej až na Geravy. Tu sme nakŕmili zvieratká patriace zrejme majiteľom trochu zvláštne situovaného horského hotela Geravy a po zelenej značke zišli do Dediniek k Palcmanskej Maši. 

Po základných hygienických úkonoch sme sa ešte zastavili na neskorý obed v malom penzióne Pastierňa, kde si Iva objednala Bryndzové pirohy a ja Kapustnicu. Jedlo bolo ok, prostredie chalúpkové, pokojne by sme sa vrátili. Potom sme sa už len busom presunuli do nášho penziónu a vyčerpaný zaľahli spať. Nasledujúci deň nás čakal presun do najkrajšého mesta ve vesmíre a víkendová príprava na výlet do Berlína. O tom však nabudúce.