American Burger House

Viete, čo je to kult? Pulp Fiction. Tento film vo mne vzbudil záujem o hamburgery, ktoré sa aj vďaka Quentinovi a jeho obsesii (Big Kahuna Burger sa ako fiktívna fastfoodová sieť objavuje v štyroch filmoch) stali synonymom amerického stravovania a symbolom konzumného spôsobu života. Ak sa zbavíte predsudku, že sa jedná o satanov vynález, ktorý slávnostne odovzdal otcom zakladateľom, aby šírili obezitu a cukrovku, môžete pokračovať v čítaní.

Tak, ako pri každom inom jedle aj pri hamburgeri je konečný výsledok závislý na kvalite vstupných surovín a spôsobe prípravy. Dlho predlho som v našich končinách nejedol hamburger poskladaný z kvalitných súčiastok, preto som so záujmom nedávno zavítal do relatívne nového podniku v najkrajšom slovenskom meste , nazvaného príznačne Burger House. Nachádza sa na Mostnej ulici a vďaka veľkej bielo-modro-červenej tabuli je neprehliadnuteľný. Interiér je zariadený striedmo a funkčne, výzdoba nie je prehnaná a posedenie pôsobí útulným dojmom. V ABH som bol niekoľkokrát, či už sám, s frajerkou alebo s kamošmi, takže nasledujúce riadky nie sú výsledkom jednej návštevy.

Jedlo

V danej kategórii je podnik nielen nitrianskym ale i slovenským nadštandardom. Tak, ako som spomenul vyššie, môže za to kvalita vstupných surovín. Žemle, ktoré si tu nechávajú piecť, sú chutné, nerozsýpajú sa dokážu pojať šťavu z mäsa. Mäso je dobre ochutené, s chrumkavou krustou a ružovým vnútrom. Dopĺňať ho môže syr, zelenina, majonézy a omáčky. V ponuke sa nájde napríklad i vegetariánsky burger alebo novinka z pomaly vareného bravčového mäsa. Mojím osobným favoritom je Blue cheese burger s gorgonzolou, ktorý nemá chybu. Ako prílohu je možné dať si domáce hranolky, sú oproti klasickým o poznanie chutnejšie a oplatí sa ich vyskúšať. 

V ponuke sú i hot-dogy alebo sendviče, tie som však nechutnal (okrem jedného chili-dogu ale to nie je objektívne), takže sa nebudem do hodnotenia púšťať. Sladkou bodkou na záver môžu byť domáce lievance s ovocím a karamelom a mne osobne dosť chýbajú  mliečne šejky, ktoré mi k takémuto podniku akosi podvedome pasujú.  Zrejme kvôli Mii Wallace :)

Nápoje

Okrem obligátnej Coca-Coly sú v ponuke výborné domáce limonády a pivá z rožňavského Kalteneckeru, čo považujem za výborný nápad hodný nasledovania. Všetky palce hore. Popri tom má podnik dosť slušne zásobený bar, čoho význam mi tak trochu uniká a kľudne oželiem x druhov rumu v prospech dobrého vanilkového šejku alebo čerstvého džúsu. Proti gustu však žiaden dišputát a je možné, že to funguje.

Obsluha

Je podľa môjho názoru najslabším ohnivkom inak slušne ukutej reťaze. Počas každej návštevy sa vyskytla nejaká chybička krásy, pritom obsluha by mala byť srdcom podniku a nielen predávať ale i vytvárať atmosféru. Okrem bežných prešľapov, ako je zámena omáčky, neponúknutie prílohy a pod. (čo sa môže stať ale nie príliš často) totiž čašníčkam chýba životaschopnosť a ochota komunikovať. Človek potom nadobúda dojem, akoby prišiel do akéhosi uzavretého klubu, kde ho síce obslúžia, no necíti sa vítaný. Komunikácia je pritom základ a má veľký vplyv na to, ako ľudia reštiku vnímajú. Ak sa začnú kočky viac usmievať a zlepšia komunikáciu s hosťami, ľudia to ocenia.

Aký z toho plynie záver? Rozhodne vyskúšajte, nebudete ľutovať. Úprimne vravím, že taký dobrý burger som ešte nejedol.  Ja budem súkromne držať majiteľovi palce, aby doladil, čo treba, ide totiž o podnik s veľkým potenciálom.

Tekvicová polievka

Doplnené 18.10.2013. Skúsenejší mi poradili, že hokkaido nie je potrebné šúpať, že šupa po upečení krásne zmäkne. Ďakujem za info a záchranu mnohých vitamínov.
 

Túto dobrotu pomarančovej farby v dnešných dňoch varí každý, takže som sa aj ja zapojil do tekvicovej procesie, kúpil hokkaido, nabrúsil kudlu a hybaj do kuchyne vyrábať zdravú stravu. Hokkaido je totiž pomerne ľahko stráviteľná, má nízky energetický obsah a za zmienku stojí aj vysoký obsah betakaroténu, provitamín A, vitamín C a vitamíny skupiny B. Vôňou i chuťou mi vzdialene pripomína žltý melón a konieckoncov ani farbou za ním nezaostáva. Ak sa i vy chystáte zapojiť do tekvicového ošiaľu, skúste môj jednoduchý recept, stačí naň naozaj zopár surovín. 

1 tekvica hokkaido

2 mrkvy

1 červená cibuľa
20 g masla

½ lyžičky drvenej rímskej rasce

½ lyžičky drveného koriandru

1 malá chili paprička

citrónová šťava

Ako prvé dajte zohriať sporák na cca 160 °C. Kým sa tak deje, vezmite skutočne ostrý nôž a naporciujte tekvicu na hrubšie pláty (viď foto). Najprv ju zvislo rozpoľte a polievkovou lyžicou vydlabte semienka a ich obal. Potom každú polovicu opatrne nakrájajte na hrubšie mesiačiky, z ktorých následne odrežte šupu. Po tekvici si nachystajte mrkvy. Očistite ich a pozdĺžne rozštvrťte. Kúsky tekvice i mrkvy rozložte na plech vyložený papierom na pečenie. Rozpustite maslo,  potrite ním zeleninu a vložte do vyhriateho sporáka. Kým sa pečie, nakrájajte si cibuľu i chili papričku nadrobno a v mažiari nadrvte korenie.

Po cca 40 minútach (možno i skôr) bude tekvica zmäknutá, vyberte ju zo sporáka. Vo väčšom hrnci zohrejte zvyšok masla a osmažte na ňom cibuľu, papričku a korenia po dobu asi päť minút, kým je cibuľka sklovitá. Prihoďte zeleninu a zalejte vodou tak, aby bola prekrytá. Priveďte k varu a rozmixujte dohladka, ak je zmes príliš hustá, pridajte vodu. Dochuťte polievku soľou, citrónovou šťavou (podľa chuti) a nezavrhoval by som ani miso pastu (skúsil som a ide to). Pre zjemnenie môžete pridať trocha šľahačkovej smotany. Ja som na záver neodolal a prihodil trocha koriandrovej vňate z mrazničky, no polievka je výborná i bez nej. Okrem toho má nádhernú jesennú farbu, ktorú však na mojich nočných fotkách príliš neoceníte. Prajem dobrú jesennú chuť.

P.S. Ak ste ešte hokkaido nevarili, nebojte sa toho, aj pre mňa to bola premiéra :) 
 Doplnené 18.10.2013. Skúsenejší mi poradili, že hokkaido nie je potrebné šúpať, že šupa po upečení krásne zmäkne. Ďakujem za info.

O prístupe

Alebo ináč povedané o tom, jak sa do chová a jaký robí na mňa, jako zákazníka, dojem. Pretože to je jenna z vecí, kóli kerej z času na čas zájdem do ponniku gastronomického charakteru. Nejdem tam preto, že by som doma nemav čo do huby alebo že mi pivnici plesnivejú peňáze a stem ich prevetrať. Idem tam, lebo okrem dobrého jella a piťá by som poprosev aj príjemné prostredí, čistý príbor a profesionálnu obsluhu. Nestačí dať na bársjakú búdu tabulu že „reštavrácia“ alebo „bar“ a čakať kým zákazníci zarobá majitelovi na jachtu. To neni ponnikání, to je obyčajná zlodejina, za jakú by sa nemusev hambiť ani člen vlády alebo podobný loptoš. Človek sa až nestačí čudúvať, že jaká je tá neviditelná ruka trhu občas chromá a hosťá až nezdravo tolerantní. 

Neska ale nestem bedákať, že jak to tu nefunguje a sypať si za šeckých Nitrančanov popol na hlavu. Od popola štípu oči a neni potom videť, kerým smerom sa ísť kultúrne nacháluvať alebo vypiť lahonný nápoj. Zopár takých placov tu precca máme, ja spomenem tri, keré ma za poslenný mesác oslovili a zanechali ve mne velice dobrý pocit.

Hotel Dituria

Je tam, de volakedy stáv hotel Tatra (domáci veďá), teda na začátku pešej zóny. Párkrát som sa tam bov najesť aj s drahú a ždycky šecko naporádku. Jello chutné, čašníci úslužní. Čo ma ale dostalo najvác, bola bratova svadba. Nútrajšek hotela je na podobné veselice jako vyšitý a personál po vedením velice šikovnej šéfky dokázav splniť šecky práňá, popasuvať sa s problémami a domanažuvať šecko až do šťasného konca a hlavne s úsmevom na tvári. Dovolím si sem napísať, že to boli hlavne títo luďá, kerí zaistili pohodu a príjemný zážitek.

Unicafé

Má už medzi domácimi dobré meno hlavne kóli šikovným šuhajom v kuchyni. Naposledy som sem zavítav pri organizovaní karu pre takmer padesát ludí, čo je už celkom slušný ansábel. Šecko sme doholli, nebov problém poradiť, pomócť, vybaviť. Nebov problém ani keď došlo trošku vác trúchlácich jak bolo v pláne a už som dumav, že de ich jako dáme. Za pár minút bolo vybavené, nido nemusev smútiť na rybárskej stoličke pri hotdogu s kofolu. Jello jako ždycky na úrovni, je jasné že vará páni a né dáki vandráci, čo videli varacu naposledy v stánku na klokočinskom jarmoku. Silno profesionálny prístup.

Záhir

Je troška z iného súdka a už som tu raz o ňom písav. Záhir je místo jako z iného sveta. Káva, drinky, muzika a hlavne vynikajúci barmani. Či si dáte gimlet, domácu limonádu alebo sendvič, rozhonne si budete pamatať príjemnú atmosféru. Nido tu na vás nezazerá, chalani s radosťú míšajú drinky, nenútene konverzujú s hosťámi, šecko funguje na jennotku. Pohoda a dobrá nálada nútri, mrchavý svet a starosti venku. Keď som minule hlásev, že taký bar neni široko ďaleko, neklamav som a to ma teší najvác. Skúste a nebudete banuvať.

P.S. Toto neni recenzia, toto je moje súkromné vyjadrení radosti nad šikovnými luďmi a ich snažením, kerým nám šeckým ukazujú, že neni šecko stratené a keď sa ste, tak to ide. Vím, že nebudete šecci se mnú súhlasiť ale to nevadí. Jak sa hovorí steš-nesteš, nehaj tak. 

P.P.S. Znovu ďakujem bračekovi za jazykovú poranňu.