Je asi šesťstotisícové (podľa domáceho cez týždeň aj
miliónové) hlavné mesto Macedónska, malej krajinky vo vnútrozemí balkánskeho
polostrova. Preteká ním rieka Vardar a následkom prítomnosti mnohých
národov, ktoré na jeho súčasnom území kedysi vládli, má dnes pomerne pestré
etnické zloženie. Úradným jazykom je macedónčina (písaná cyrilikou) a platí sa
macedónskym denárom (1 EUR - cca 61.6
MKD). Najrozšírenejšou je pravoslávna cirkev, nasleduje islam, rozšírený najmä
u tureckej a časti albánskej komunity, rímskokatolíci
a protestanti tvoria v Skopje málopočetnú menšinu.
Napriek tomu (či možno práve preto), že krajina získala
faktickú nezávislosť až v roku 1991 (ôsmy september je dňom nezávislosti),
centrum hlavného mesta pôsobí dojmom, že Alexander Macedónsky odcválal
predvčerom a opustil mesto v čase najväčšieho stavebného rozkvetu. Túto ilúziu
má na svedomí projekt 2014, ktorý macedónska vláda odštartovala v roku 2010.
Išlo o plán obnovy múzeí, vládnych budov a výstavby monumentov zobrazujúcich
historických dejateľov z macedónskeho regiónu. Jedným z hlavných dôvodov tohto počinu bola
podľa vtedajšej vlády skutočnosť, že po zemetrasení v roku 1963, ktoré zničilo
80 percent mesta, boli budovy postavené v jednoduchom modernistickom štýle a
bolo by načim Skopje vizuálne zatraktívniť a zmonumentálniť. Plus pridať auru
metropolitného mesta a národnej hrdosti ako bonus.
Doterajší výsledok (keďže projekt stále nie je ukončený a
uvažuje sa o jeho revízii), ktorý podľa niektorých odhadov pohltil cca pol
miliardy eur (!) je minimálne diskutabilný. Budovy získali takmer jednotný
antický výzor, ktorý v niektorých prípadoch pôsobí zvláštne. Neodškriepiteľným
faktom však je, že Skopje sa stalo mestom s najväčším počtom sôch per capita na
svete. Sú všade v hojnom počte, na námestiach, mostoch, vo fontánach, na
strechách budov alebo len tak, náhodne roztrúsené v uliciach. Bronzové, kamenné,
prípadne z iných materiálov. Keď sa minuli historické osobnosti (úspešnejšie
majú aj viac kusov), prišli na rad významní umelci, menej významní umelci a
podľa mňa na strechách, kam poriadne nevidno, sú sochy radových obyvateľov
mesta.
Najvýraznejšou dominantou sa stala socha Jazdca na koni
(kvôli sporom s Gréckom sa nemôže nazývať Alexandrom a už vôbec nie
Macedónskym), ktorá je skutočne spektakulárna a vydržíte na ňu čučať hodiny.
Otázkou je, či to stálo za osem miliónov eurodukátov.
Neďaleko Alexa na koni je
pohodený miestny víťazný oblúk za skromné štyri mega a na rieke Vardar môžete
vidieť základy miestnej verzie London Eye (nerobím si kozy), ktorého stavbu
však nejaký triezvy hodnostár zatrhol. Zatrhnúť sa však nepodarilo iné veci a v
nefalšovanej extáze utrácania verejných prostriedkov sa medzi mostmi rieky
Vardar, ktorá je splavná maximálne na kajaku, objavili tri kópie holandských
obchodných karavel. S otrhanými plachtami pôsobia ako pirátske koráby a pre mňa
boli najpsychedelickejším zážitkom z celého mesta, a že ich teda nebolo málo.
Na
okraj spomeniem bronzového býka (symbol stojaci pred finančnými burzami) pred
obchodom s obuvou, londýnske dvojpodlažné autobusy, či univerzita, ktorá vyzerá
tak trochu ako horský hotel pod Poľanou.
Na druhej strane sa v meste nájdu aj celkom obyčajné miesta, ako napríklad rodný dom
Matky Terezy (síce posunutý oproti pôvodnému ale expozícia je zaujímavá), Starý
Bazár na druhej strane rieky, kde žije najmä turecká a albánska časť
obyvateľstva s mešitami, múzeom moderného umenia, či pevnosťou Kale.
Samostatnou kapitolou sú prírodné dominanty, ako malebný
kaňon Matka s vodnou nádržou, nachádzajúci sa asi 15 km od centra mesta alebo
vrch Vodno (1066 m), na ktorý vedie kabínková lanovka, a na vrchole ktorého sa
nachádza Miléniový kríž. Šesťdesiatšesť metrov vysoká konštrukcia je viac ako
dvakrát vyššia než Ježiš v Riu (30 metrov bez podstavca) a v noci prízračne
žiari nad mestom. To by však nebolo Skopje, keby kúsok od kríža nezačala stavba
telekomunikačnej veže, ktorá by po dokončení mala merať 155 metrov. Napriek
všetkému, čo som napísal, však mesto pôsobí celkom príjemným dojmom a to najmä
podvečer, keď sa ulice zaľudnia. A v tom to bude.
Domáci sú totiž príjemní, ochotní poradiť a pomôcť.
Dohovoríte sa občas aj po anglicky, najmä v reštauráciách a s mladšími ľuďmi. V
opačnom prípade to skúste po slovensky s ruskými číslovkami, srbskými, či
chorvátskymi výrazmi a gestikuláciou. Borjan, ktorý nám prenajal apartmán v
úplnom centre za bratských 65 € na tri noci sa dohovoril po anglicky bez
problémov a dokonca nás odviezol z letiska i späť vlastným autom (podotýkam, že
sme prileteli pred polnocou) za 30 € obojsmerne.
Poradil nám schopného
lokálneho sprievodcu Michaila, ktorý robí prehliadky mesta za dobrovoľný
príspevok. Ten nás v priebehu troch hodín oboznámil s históriou i súčasnosťou mesta,
v spriatelenej reštike pohostil pohárikom rakije a zanietene protestoval proti
bizarným zmenám v jeho meste, politikom a gréckej uzurpácii macedónskej
histórie. Odporúčam naučiť sa aspoň zopár základných slovíčok po macedónsky,
domáci na obyčajné poďakovanie v materčine reagujú širokým úsmevom.
Špecifickým fenoménom je doprava. Do kaňonu Matka sa
napríklad dostanete autobusom číslo 60, na Vodno 25-kou. Pre ďalšie informácie
však musíte preskúmať blogy ľudí, ktorí už v Skopje boli a ani to vám
samozrejme nezaručí správnosť a hlavne aktuálnosť informácií. Na zastávkach a
dokonca ani na hlavnej stanici totiž neexistujú cestovné poriadky. Info o
odchodoch autobusov je na úrovni ľudovej slovesnosti, či skôr legiend. Totiž,
aj keď ste počuli vodiča na konečnej pri kaňone Matka hovoriť, že spiatočný
autobus ide o 14:40, aj keď tam spolu s desiatimi ľuďmi v daný čas čakáte, to ešte
ani zďaleka neznamená, že autobus v uvedenom čase pôjde. Alebo, že vôbec niekedy pôjde, prípadne že príde do cieľa
(niektoré vehikle podľa mňa pamätajú Tita v plnej sile).
V takom prípade
neváhajte využiť všadeprítomné taxíky.
Nás napríklad polhodinová cesta (15 km) vyšla cca 8 € a ešte sme cestou videli
aj albánsku svadbu, chvalabohu bez streľby zo samopalov (aj také sa vraj dejú).
Takže žiadny stres, všade sa dostanete. Do kategórie doprava spadá aj lanovka
na vrch Vodno. Premáva od 10:00 ráno a obojsmerný lístok stojí v prepočte 1.65
€ (!). Skopje je jednoducho plné kontrastov.
A ešte čosi. Od roku 2018 si už nekúpite u vodiča obyčajný
papierový lístok. Silno odporúčam navštíviť autobusovú stanicu (nachádza sa pri
železničnej), kúpiť si za 150 MKD čipovú kartu Skopska (v cene je kredit asi
100 MKD), pričom jedna bežná cesta stojí 35 MKD (Matka je drahšia). Túto si
môžete v búdke na hlavnej stanici, a údajne aj v zelených búdkach po meste
dobiť a cestovať ako u nás. Teda, ak zistíte, kedy ide ten správny bus. Najmä
tu sa ako veľmi užitočná javí znalosť cyriliky, pretože bez nej si veru na
stanici neprečítate nič.
Dostávame sa k meritu veci, k jedlu. Nebudem uvádzať cenu ku
každej položke, najdrahšie jedlo nestálo ani 10 € a v pohode sa tu najete aj za 5,
niečo menšie aj za 3. V Skopje sa jednoducho pohodlne v reštikách prestravuje
aj našinec, ak by ste však držali bobríka šetrnosti, môžete si nakúpiť v
miestnych sieťach potravín Vero alebo KAM market. Výber cca ako u nás, ceny
nižšie, radosť žiť.
Prvým podnikom, ktorý sme navštívili bol Kolektiv.
Reštaurácia - klub - bar na hlavnom námestí ihneď pod koňom. Slušné raňajky v
podobe sendvičov, volských ôk, či smoothies, jednoduché jedlá k pivu a hlavne
domáce remeselné pivo z dielne Temov. Veľmi piteľná Ipa aj ochutené ovocné ejly
(ceny pív sa asi ako jediné vyrovnajú našim). Podnik má príjemnú atmosféru a
ani počas jednej z dvoch návštev nesklamal (Okrem kuracej šunky v Ivoniných
sendvičoch. Bola tak nevýrazná, že sa jej zdalo, že je to nejaký planý syr).
Squeeze Me je moderné, takmer hipsterské bistro, kde sa
obsluhujete sami, po objednávke dostanete bzučiak, ktorý vás upozorní, že vaša
objednávka je pripravená. Ivona si tu dala zelený čaj, ja mix čerstvých
ovocných štiav a obaja sendvič so strateným vajíčkom, údeným lososom, šalátom a
pomerne výrazným horčicovým dressingom. Servírovanie pekné, jedlo chutné, len
trochu nepraktické na konzumáciu. Krájať opečený sendvič pod vajíčkom a lososom
chce určitú dávku odhodlania. Priestor
je však príjemný, pre miestnych sú ceny asi máličko vyššie. My sme tu za
nechali asi 10 €.
Skopsi Merak sa nachádza približne 20 minút pešej chôdze od
centra mesta. Reštaurácia má evidentne veľmi dobrú povesť medzi domácimi aj
cezpoľnými hosťami. Má veľa miest na sedenie, nefajčiarsku časť, terasu a
zameriava sa najmä na lokálnu kuchyňu. Čapujú tu Skopsko, na ktoré sú domáci
nesmierne hrdí. Piť sa dá, že by som sa však naň cielene vybral, to asi nie. Ako predjedlo si tu Ivona
vybrala štvorsyrovú pastrmajliu, ktorá
tvarom pripomína turecké pide, jednoducho ako pizza v tvare loďky. Ja som si
dal apetitku, čo je bohatá porcia
feta syra zapečeného s pálivými papričkami a paradajkovou omáčkou. Obe boli
veľmi dobré, mňa apetitka vyslovene
uchvátila. Hlavné jedlo sme si dali obaja rovnaké a to Šerplaninski smuk (najdrahší pokrm výletu). Ide o veľkú placku z
jemného bravčového mäsa (snáď panenky) ktorá je preložená a naplnená syrom,
údenou slaninou, hubami a ako prílohu sme dostali zľahka podusenú najemno
nakrájanú zeleninu (v lístku boli tuším aj zemiaky ale vôbec mi nechýbali).
Jedným slovom vynikajúce jedlo veľmi dobrej kvality, po ktorom vám neostane
miesto na dezert. Obsluha tu bola úslužná a bez problémov komunikujúca po
anglicky, konieckoncov tak, ako aj v predošlých podnikoch.
Kaj Sedarot je malá reštika na okraji Starého Bazáru, kam
nás sprievodca vzal na rakiju. Má ľudový charakter a naozaj nízke ceny. Porcie
jedla sú pritom poctivé a chutné. Ivona si dala skromnejšiu obdobu vyššie
opísaného jedla, teda rolované mäso plnené syrom, ja som si dal vešalicu, čo je v podstate bravčové na
prírodno. Oboje sme dostali s hranolkami, strúhanou mrkvou, kapustou a cibuľou.
Spoločne sme si ešte objednali šopský
šalát, ktorý mäská príjemne doplnil. Napriek skromnejšiemu prostrediu je
Kaj Sedarot príjemný a na okraji bazáru pôsobí veľmi autenticky a takpovediac
balkánsky.
Posledným jedlom, ktoré sme ochutnali sú krofničky, teda akési malé vysmážané
šišky s čokoládovým toppingom. Chutia tak, ako znejú, nadýchané, trošku mastné
a poriadne sladké. Vôbec nie sú zlé a ak máte radi sladké, za necelé jedno euro
vám určite urobia radosť.
To je zo Skopje všetko. P.S. Vlastne ešte jedna vec. V centre sa pohybuje pomerne početné spoločenstvo bezprizorných psov. Väčšina je zaočkovaná, sterilizovaná (značky v uchu) a pomerne priateľská. Teda pokiaľ necestujete autom, či na motorke. To sa vám môžu pokúsiť odtrhnúť blatník, výfuk alebo nohu.