Tatranská Lomnica

Po presune do Tatranskej Lomnice sme sa ubytovali v apartmáne Vila Katarína 151. Okrem toho, že sa nachádza v malebnom prostredí, poskytuje všetko, čo potrebujete k bežnému životu. Mali sme k dispozícii priestrannú obývačko-spálňu so súkromnou kúpeľňou a plne vybavenú kuchyňu, v ktorej nič nechýbalo. Na jedálenskom stole pod sklom je parádna mapa, kde si môžete počas raňajok doladiť plán svojej túry alebo pašovania koní do Poľska. Pán majiteľ je príjemný a ústretový človek, ktorý vám poradí, kam sa vybrať na huby, čo sme však z časových a meteorologických dôvodov nevyužili.

Po ubytovaní sme sa vybrali na Štrbské pleso a cestou späť si pozreli večernú Tatranskú Lomnicu. Ako dieťa som bol vo Vysokých Tatrách každý rok a s našimi a bračekom sme absolvovali  nejednu túru. Možno aj preto som mal pocit, akoby som sa vrátil domov. Ak sa vám tieto hory dostanú pod kožu,  ich zvláštna atmosféra vám utkvie v pamäti. Ale dosť bolo pátosu, dáme túru.

Ráno sme vyrazili z Lomnice do Tatranskej Lesnej elektrickou železnicou a odtiaľ už po žltej smerom k vodopádom a Bilíkovej chate. Cestou sa človeku naskytnú krásne pohľady, či už z brehu potoka alebo vybudovaných mostíkov. Po príchode k chate, resp.  na Hrebienok sme sa rozhodli, že prejdeme po červenej k Sliezskemu domu a odtiaľ do Tatranskej Polianky, dúfajúc, že Perún nebude proti tomuto nápadu.

Po vystúpení cca 400 výškových metrov sme dorazili k Sliezskemu domu a Velickému plesu. Ivona sa napriek mojim obavám z búrky rozhodla, že treba vyliezť ešte kúsok smerom k Poľskému hrebeňu a pozrieť sa na pleso z výšky. Nebudem klamať, ten pohľad stál za to, a keďže sme nehovorili po česky, nezastihla nás búrka, pád kamennej lavíny, ani iné mrzutosti. Zostúpili sme do Tatranskej polianky a slušne unavení sa odviezli späť do Tatranskej Lomnice. Hladní ako rysy v zime sme zašli do najbližšej reštaurácie, ktorá bola k dispozícii a niesla prudko originálny názov, "Stará mama".

Interiér reštaurácie je chalúpkový (rozumej drevo, tkané koberce, šúpolie a pod.) ale na môj vkus trochu moc prezdobený a tak trochu kolotočársky. Po cca 10 minútach od príchodu sme si objednali írečité národné pokrmy, ktoré schvaľuje aj Matica (slovenská, nie šesťhranná). Ivona si dala fazuľovú a ja kapustnicu. Polievky prišli za pár minút a kvalitatívne boli dosť rozdielne. Ivonina fazuľovica chutná, výdatná, žiadny problém. Kapustnica bola podľa mňa uvarená z vody alebo veeeľmi vetchého vývaru. Všetko ostatné tam bolo, kapusta, klobása atď., len bola slabá ako homeopatické liečivá. To som od Starej mamy nečakal.

Ako hlavné jedlo si turistka dala palacinky, ja bryndzové pirohy a obe jedlá boli výborné. Nadýchané palacinky boli plnené višňami, poliate skutočnou čokoládou a ozdobené skutočnou šľahačkou. Pirohy boli z výborného zemiakového cesta, s dostatočne bryndzovou plnkou, doplnené kopcom kyslej smotany a opečenej slaniny. Najedli sme sa dosýta a aj máličko navyše. Neviem však, či by som sa sem vrátil. Ak v Tatranskej Lomnici, v reštaurácii nazvanej "Stará mama" neviete uvariť kapustnicu (respektíve máte odvahu podávať jej slabučkú verziu), otvorte si radšej požičovňu lyží.

Za zmienku stojí predajňa potravín Sintra, ktorá s reštauráciou susedí. Je to veľmi dobre zásobený obchod, ktorý je otvorený každý deň, takže ak sa stravujete po vlastnej osi, nemáte s proviantom problém. Palec  hore. Palec dolu naopak má prevádzkovateľ TEŽ za to, že trojdňový lístok neplatí  72 hodín ale tri kalendárne dni. Napriek tomu si ho musíte označiť, aby bol platný (dátum kúpy na ňom je, a čas je irelevantný) a napísať naň perom číslo občianskeho preukazu. Asi aby ste ho pri skoršom odchode z Tatier nepredali za 2 € na čiernom trhu pred staničnými záchodmi. To je také slovenské. Okrem toho si myslím, že by turisti silno privítali vozne s praktickejšími a početnejšími úložnými priestormi, aby nemuseli cestovať obložení batohmi, palicami a čakanmi.

To je z Tatier všetko, najbližšie Vám ponúknem recept na poriadnu kapustnicu.

P.S. V súvislosti s lyžami som si spomenul na hrdinu, ktorý skúsil šúšn. A presne týmto jazykom sú písané inojazyčné verzie v niektorých našich reštikách. Ale to už je iný príbeh.

Suchá Belá

V septembri sme sa vydali na kratšiu potulku po Slovensku. Prvou zastávkou boli Hrabušice, ktoré sa nachádzajú na okraji Slovenského raja a poskytujú ideálny východzí bod pre turistiku. Prišli sme v piatok a ubytovali sa v penzióne Village House Fonzy. Dobrá voľba, hodnotenie na bookingu nesklamalo. Čistý, výborne vybavený penzión so spoločnou kuchyňou, jedálňou a dokonca aj počítačom pripojeným na web. Navyše má v dedine aj spriaznený podnik, ktorý ubytovaným ponúka zľavu 10 %.

Podľa hesla "Keď dávajú ber, keď bijú utekaj" sme sa ihneď po obsadení  izby vydali na skorú večeru do spriatelenej reštiky. I keď je to primárne pizzéria, ponúka aj zopár iných jedál. Vybral som si pečený bôčik a Ivona vysmážaný hermelín. Jedlo bolo v poriadku, mäso upečené akurát, teda nevysušené a súčasne ho nebolo treba trhať tesákmi od kosti. Ivonin hermelín s kroketami bol tiež ok, čo znamená, že nebol pripravený na prepálenom oleji alebo niečo podobné. Porcie viac ako postačujúce, ceny primerané (účet som niekde zapatrošil). Jediné, čo nás trochu rušilo, bola záplava reklamných tabúľ, ktoré opticky rozbíjajú inak útulné prostredie.

Na druhý deň ráno sme sa vydali do Suchej Belej. Vzhľadom na to, že bola polovica septembra, turistov z rôznych kútov sveta sa tu zišlo viac ako dosť. Napriek miernej tlačenici a čakacích dobách pred rebríkmi to bol opäť nádherný zážitok. Je tu viac rebríkov a stupačiek ako vo Veľkom Sokole a veľa pekných zákutí. Po výstupe sme sa vrátili späť do Podlesku, dali si pivo a zašli sa učlovečiť do penziónu.

Na neskorý obed sme sa vybrali do malej reštaurácie U Hudáka, ktorú sme si všimli cestou. Z jednoduchého obedového menu som si objednal Hubovú polievku a Grilovanú krkovicu v marináde s dresingom, opečenými zemiakmi a šopským šalátom za priateľských 5.50 €. Veľmi chutná domáca kuchyňa a pohotová obsluha. Polievka bola plná lesných húb, servírovaná v sympatickom hrnčeku. Mäso bolo akurát, šťavnaté, jemne pikantné, šopský šalát ho výborne dopĺňal. Vyslovene chutná domáca kuchyňa, ktorá ešte o kúsok prekonala predošlý podnik.

Z Hrabušíc sme zamierili do Tatranskej Lomnice s medzipristátím v Poprade. Potúlali sme sa po meste, ktoré má veľmi pekné centrum plné stromov. Po krátkom browsingu recenzií na nete sme sa na obed zastavili v minipivovare s reštauráciou Tatras. Usadili sme sa na terase a ako prvé si objednali pivo. Ja som si dal Horkáč 10°, a malý Tmavák 13° si dala kočka sediaca oproti. Obe veľmi dobré, nadpriemerné.

Na jedenie som si vybral Pivnú polievku s pivným syrom za 3.30 € a Hovädzie líčka s maslovými haluškami za 7.30 €, Ivona si dala Pečené rebrá v marináde za 9.90 €. Pivnú polievku som jedol prvýkrát v živote a chutila mi. V kombinácii s nadrobno nakrájaným pivným syrom nezvyčajná a funkčná kombinácia. Líčka boli mäkké, omáčka dobre ochutená, drobné halušky s maslom ich dobre dopĺňali. Pečené rebrá v marináde prišli s cesnakovými hriankami, pečeným zemiakom s kyslou smotanou, nakladanou zeleninou a jemne pikantnou omáčkou.

Drahá vyzerala veľmi spokojne a počul som iba slová chvály. Medzičasom sme ešte vyskúšali dve pivá. Ja IPL (India pale lager) za 2 € a Iva klasický Ležiak 12° za 1.70 €. IPL  je mocne chmelený ležiak, ak máte radi horkejšie pivá, vyskúšajte. Na záver sme sa rozhodli vyskúšaťPivomisu 3.50 € (skloňuj podľa vzoru tiramisu) a je to veru brutálny dezert, ktorý sa ťažko popisuje a chutí vynikajúco. Smotanovo - jemno pivne - sladký, s mierne zmrznutým stredom, doplnený malinovou omáčkou nás úplne uchvátil. Okamžite do Popradu vyskúšať. 

Celkovo bolo posedenie v Tatrase príjemným zážitkom. Pekné prostredie, dobré pivo, chutné jedlo a príjemná obsluha. Takto si to predstavujeme. Snáď až na tie plastové fľaše použité ako výzdoba v kvetináčoch okolo terasy. V porovnaní s celkovým decentným a dobre prepracovaným vizuálom podniku (aj webu) pôsobili tak trochu nepatrične, ako by ich tam odložil nejaký podtatranský tulák. Snáď keby boli sklené a trochu viac nóbl, tak by to išlo, ale to je už vec  vkusu. Za mňa osem svišťov z desiatich, podnik na úrovni.

P.S. Nabudúce Tatry