Po potulkách Slovenskom sme sa rozhodli navštíviť Berlín,
ktorý sme obaja chceli vidieť už dávno. A správny čas nastal, keď sme našli
spiatočné letenky za 40 € za kus. Takže sme zohnali ubytovanie, ktoré už také
lacné nebolo, pobalili si nevyhnutné a v daný termín zamierili na bratislavské
letisko. Skontrolovali ma, ako keby som sa volal Daniel Escobar Stančík, možno počuli,
že som varič a to ich zmiatlo. Keďže
sa však nijaký efedrín nekonal,
zamierili sme k odletovým bránam. Hodinový let prebehol bez problémov a my sme
sa vynorili z letištnej haly Berlínskeho Schonefeldu.
Doprava
Priamo na letisku sme si kúpili Berlin Welcome Card, ktorá
stojí 41 € na osobu na päť dní. Okrem verejnej dopravy vrátane liniek na
letisko vás oprávňuje na pomerne slušné množstvo zliav. Sieť S-bahnov,
U-Bahnov, busov, lokálnych vlakov a neviem čoho všetkého funguje spoľahlivo a
frekvencia spojov je vysoká. Karta je papierová a označíte si ju klasicky v
strojčeku pred prvým použitím. Pred samotným vstupom, napr. do U-bahnu,
neprechádzate cez nijaké turnikety a počas piatich dní nás nik nekontroloval. Okrem
verejnej dopravy domáci masívne využívajú bicykle a stretávate ich na každom
kroku.
Ubytovanie
Bývali sme v hoteli Ivberg, ktorý sa nachádza v
Charlottenburgu, má tri hviezdičky a noc nás stála 34.5 € na osobu. Izba bola
čistá, dobre vybavená a pomerne priestranná. Raňajky stáli 10 € na osobu, takže
sme sa rozhodli nakúpiť si sami, prípadne zájsť niekam do bistra. Ľudia na
recepcii boli trošku nevrlí a úplne najväčším prekvapením bolo spoplatnené wifi
v cene 5 € na deň. V dobe, keď na Slovensku už aj bača, ktorý predáva žinčicu,
ponúka pripojenie zdarma, som bol v šoku. Ako sa ukázalo, v Berlíne to vôbec
nie je ojedinelý jav. Ak by ste chceli na ubytovaní ušetriť, nájdete tu veľké
množstvo slušných hostelov a ak si niečo vyberiete s dostatočným predstihom,
možno získate aj izbu pre dvoch.
Ľudia
Celkovo na mňa pôsobili príjemným dojmom, uvoľnene a paradoxne
vyzerali menej stresovaní, ako v Nitre. Možno je to aj tým, že nie je nijakou
výnimkou stretnúť na ulici alebo v metre človeka s pivom v ruke (napriek tomu,
že je to v metre zakázané, nik nerieši). Berlín je multikultúrny, no v
súvislosti s aktuálnym dianím vo svete, sme nič nezvyčajné nezažili. Iste
natrafíte na hlučných puberťákov, opilcov a podobne ale nie je to nič, čo by
prevyšovalo situáciu v Nitre, keď je termín vyplácania sociálnych dávok a spoluobčania
z Orechovho dvora majú bašavel po celom meste, prípade sa hrá hokej a vám sa
pošťastí stretnúť na sračky zhulákaných fanúšikov. Po anglicky sme sa dohovorili s
každým.
Mesto
Sa nám obom páčilo, má zvláštnu atmosféru, ktorá je ťažko
popísateľná. Je tu samozrejme nepreberné množstvo kultúrnych pamiatok,
architektonických zaujímavostí a veľa zelene. Videli sme Berlínsky múr, Víťazný
stĺp , či Brandenburskú bránu, úžasnú Berlínsku katedrálu, či židovskú štvrť.
Vyviezli sme sa na televíznu vežu a prešli sa po Alexaderplatze, kde práve
prebiehal týždeň africkej kultúry. Za zmienku stojí aj hlavná stanica,
prestížna Kurfursterdam alebo Sony centrum. Slovom, pokojne sa tu môžete motať
aj týždeň a stále budete mať čo vidieť.
Jedlo, pivo, čokoláda, mačky a iné
Currywurst je ikonou Berlína a ide vlastne o párko-klobásu
podávanú so zmesou kari korenia, kečupom, majonézou a buď pečivom alebo
hranolkami. Narazíte naň na každom kroku a ceny sa pohybujú okolo 4 €. Bol som
zvedavý na túto zvláštnu kombináciu a nie je to zlé. Jasné, nie je to žiadne
kulinárske umenie, nie je to zdravé, je to fastfood jak noha ale raz čas vás to
nezabije a zasýti. Odporúčame stánok neďaleko budovy Reichstagu, je čistý,
oblsuha príjemná a má vlastné posedenie.
Ako som spomenul, na námestí pod televíznou vežou prebiehal
festival africkej kultúry a jeho súčasťou boli stánky s jedlom reprezentujúce
jednotlivé krajiny. Ivona tu jedla dvakrát, ja raz a bola to veľká
spokojnosť. Za cca 5 € sa tu dalo slušne naládovať. Najviac ma prekvapil
opekaný zelený banán (plantain), ktorý bol v kombinácii s arašídovou omáčkou
skutočne parádny a príjemne zasýtil. Ivona bola spokojná s oboma návštevami v
porovnaní z kontroverzným zážitkom z etiópskej reštaurácie to bolo veľmi dobré.
Pred cestou sme si obaja vyhliadli reštiku, ktorú by sme
radi navštívili. Ja som mal zálusk na maljské bistro Seri Melayu, ktoré však
malo kvôli ramadánu posunuté otváracie hodiny a tým pádom sme sa doň nedostali.
Ivona sa tešila do podniku Bejte-Ethiopia, ktorý má výborné referencie. Ivonine
i moje doterajšie skúsenosti z africkej kuchyne boli pozitívne a to bol vlastne
kameň úrazu. Keďže ako európania príliš nerozlišujeme medzi jednotlivými
africkými krajinami (šak je to Afrika), vopred sme si nenaštudovali, čo si
vlastne ideme objednať.
Priestory reštaurácie sú útulné a napriek tomu, že sme
nemali rezerváciu veľmi milá obsluha nám našla jeden malý stolík. Ivona si dala
výborné mangové pivo podávané v miske z tekvice alebo podobného plodu. Na
jedenie si objednala šošovicovú polievku 4 € a Kitfo 12 €, čo je tradičné etiópske jedlo a jedná sa vlastne o
tatarák marinovaný v chili a podáva sa s bylinkovým maslom a etiópskym chlebom.
Ten má podobu francúzskej palacinky, býva vyrobený z obilniny teff prirodzeným
kvasením, a tým pádom je dosť kyslý. Ja som si vybral Fir-fir ke-matim gar 12 €, čo sú vlastne kúsky hovädzieho v
pikantnej omáčke natrhané spolu s chlebovou palacinkou a malým rajčinovým
šalátom. Ako prvá došla polievka, ktorá bola fajn ale trochu nevýrazná , preto
sa k nej kyslý chlieb celkom hodil. Potom prišli hlavné jedlá a musím napísať
že nám nechutili. Jednoducho etiópska kuchyňa nebude naša šálka kávy. Ivonine
kitfo bolo štipľavé ako čert, takže som ho nevládal zjesť ani ja a bylinkové
maslo obsahovalo niečo, čo sa mi vyslovene protivilo. Moje hovädzie mäso bolo
celkom fajn ale v kombinácii s kyslou palacinkou to bolo minimálne zvláštne.
Nedojedli sme, vypýtali účet a zanechali traumatizovanú obsluhu napospas osudu.
Ešte raz zdôrazňujem, bola to najmä naša chyba, nepreštudovali sme si o jedlách
nič. Priestory sú pekné, ľudia srdeční a jedlo podľa okolitých spokojných hostí
pripravené správne a s láskou. Nám však nebolo po chuti.
Omnoho pozitívnejším zážitkom bola návšteva malého obchodíku
BierLaden s lokálnymi pivami, na ktorý sme natrafili úplnou náhodou. Prívetivý
mladý majiteľ, dobré pivá a neďaleký park zaručili pohodový podvečer. Ak
pôjdete okolo, zastavte sa. Navštívili sme aj múzeum čokolády Ritter-Sport,
ktoré je spojené s predajňou a cukrárňou a ak máte slabú vôľu, odídete odtiaľ s
vrecom čokolád najrôznejších príchutí. Pekné a chutné ale tak maximálne raz do
roka.
Poslednou zmienkou z tohto výletu je mačacia kaviareň Pee Pees Katzencafé, ktorej návštevu odporúčam naozaj iba ak máte radi mačky a povznesiete sa
nad trochu fanatickú výzdobu. Mačací obyvatelia spali a ukázali sa iba
sporadicky, skontrolovať či je všetko v poriadku. Ak by ste sem zavítali,
vyskúšajte domáce koláče, ktoré sú veľmi slušné.
Toľko k Berlínu, ktorý je zaujímavý a určite sa doň vrátime.
Ak máte vlastné zážitky a tipy, privítam ich v komentoch.
P.S.
Nájsť v Berlíne internetovú kaviareň s funkčným excelom
a tlačiarňou je na počudovanie veľmi náročná úloha, najviac ma ohromil
podnik Digital Eatery Microsoft, kde nemali plnú verziu excelu a ani tú tlačiareň.
Ivona si tam aspoň dala slušný sendvič.
P.P.S.
Ceny v potravinách (Lidl) alebo v dorgérii (DM) sú
podľa voľného odhadu v priemere o cca 10 % nižšie ako u nás,
rozhodne nie vyššie. Pri niektorých výrobkoch
(napr. zubná pasta z DM) dokonca polovičné.