Chačapuri (ხაჭაპური)

Je chlebová placka pochádzajúca z krajiny Jožka Džugašviliho, teda z Gruzínska. Obvykle je plnená syrom suluguni, ktorý našincovi najviac pripomína asi balkánsky syr v slanom náleve. Chačapuri sa líši podľa regiónu svojho pôvodu, takže môže mať napríklad tvar kosoštvorca s vajíčkom navrchu (autonómna republika Ajdara), či dokonca pripomínať lasagne (Abcházsko). Najrozšírenejší je však kruh a keďže sa jedná o národné jedlo, v takejto podobe reprezentuje  krajinu. V našich končinách príliš známa nie je, pritom má potenciál takmer ako pizza a tú vám dnes vykrúti aj bača na salaši. Recepty nájdete  v starších kuchárskych knihách, ja som vychádzal z Cuketkovho, ktorý funguje na 100 percent. Na jedno koliesko budete potrebovať tieto suroviny.

Cesto

250 g hladkej múky

60 ml vlažného mlieka

2 vajíčka

2 – 3 g instantného droždia (podľa návodu)

30 g roztopeného masla

½ lyžičky soli

Náplň

200 g syra (mozzarella, balkánsky syr, cheddar)

10 g stuhnutého masla

Z dvoch rozklepnutých vajíčok si odložte asi ½ vajíčka bokom, použijete ho na potretie placky pred pečením. Cesto pripravíte zmiešaním vymenovaných surovín. Akonáhle držia pokope, vyklopte ho na pomúčenú pracovnú dosku a mieste, kým je hladké a nelepí sa. Vypracované cesto odložte do misy vysypanej múkou, prikryte a nechajte kysnúť na teplom mieste asi hodinku. Predtým, než dokysne, začnite rozohrievať sporák na 250 °C. 

Syry si nakrájajte na drobné kocky alebo nastrúhajte nahrubo. Cesto vyklopte z misy na pomúčenú dosku a prstami roztiahnite na placku s priemerom asi 25 cm. Na placku nasypte syr a zopár malých kúskov masla. Môžete pridať i všeličo iné, ja som prihodil nasekanú jarnú cibuľku a čerstvú papričku jalapeño bez zrniečok. Okraje placky spojte prstami a poriadne uzavrite. Vytvarujte guľu a preložte ju na plech vyložený papierom na pečenie. Začnite pomaličky prstami tvarovať placku až kým má približne rovnomernú hrúbku asi 1 cm. Potrite vajíčkom a vložte do sporáka. Pečte asi 10 minút. Placka sa počas pečenia nafúkne. Keď má zlatohnedú farbu, vyberte ju, potrite rozpusteným maslom a prikryte asi na 15 minút (napríklad druhým plechom). 

 

 
Nakrájajte na trojuholníky a podávajte napríklad s vychladeným kefírom či ayranom. Chačapuri vydrží v požívateľnom stave pomerne dlho a chutí vynikajúco. Kombinácie syrov sú v podstate nekonečné a môžete ich spestriť napríklad nakladanými rajčinami, olivami, či bylinkami.

Český Krumlov

Chystali sme sa doň už hodnú chvíľu. Stredoveké jadro mestečka je od roku 1992 zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO. Meandre Vltavy vytvárajú pekné zákutia, ktoré ho priam predurčujú k tomu, aby sa stalo turistickou atrakciou. Kopcovitým terénom a úzkymi uličkami, ktoré sú dláždenými mačacími hlavami, pripomína Banskú Štiavnicu. Je v ňom nespočetne penziónov, reštaurácií a obchodíkov.  Tu je pár informácií o ubytovaní a jedlách, ktoré sme ochutnali v miestnych podnikoch.

 

 

 

 

 

Penzión Merlin je jednoduché a funkčné ubytovanie za rozumnú cenu. Nachádza sa približne 5 minút dovolenkovej chôdze od historického centra mesta. Za 660 CZK na noc máte k dispozícii útulnú izbu (bez telky ale to je skôr plus) s vlastnou kúpeľňou a toaletou. Jediné, čo môžem vytknúť je aróma stuchliny v kúpeľni (starý barák), čo sa však dá vyriešiť odsávaním alebo vetraním.  Bezplatné wi-fi a dokonca i funkčný počítač na chodbe, takže ak potrebujete len vyhľadať informácie, nemusíte so sebou vláčiť notebook ako ja (nemám smartphone, som vandrák). V spoločnej kuchyni si môžete uložiť potraviny do chladničky, pripraviť jedlo a skonzumovať ho pri veľkom stole alebo na záhradke. Dom je v tichej lokalite s parkovacími miestami, čo v meste vôbec nie je samozrejmosťou (chvalabohu). Ak chcete byť úplne v centre diania a zvládate spoločnú kúpeľňu, ubytujte sa v nemenej sympatickom sesterskom hosteli, ktorý má veľmi dobré referencie. 

Prvou jedlou zastávkou je reštaurácia pivovaru Eggenberg. Ten fuguje od roku 1560 (v rokoch 1625-30 bol presťahovaný do iných priestorov). Podľa popisu z webovej stránky sa podnik nachádza „v prostorách bývalých pivovarských lednic nad ležáckými sklepy, kde do současnosti zraje pivo“. Pekná budova s vysokánskymi stropmi okrem reštaurácie zahŕňa i formanku. Prvá má kapacitu 200, druhá 70 hostí. 

 

Následkom naozaj veľkého priestoru pôsobí väčšia zo spomenutých trochu neútulne a na romantickú večeru by som ju nezvolil. Na druhej strane ísť sem s partiou na pár pív a údené koleno by mohol byť dobrý nápad. To sa napokon zdalo vhodné i skupine asi 50-tich aziatov priševších po nás, z ktorých každý (!) si to koleno aj objednal.  Čapujú sa tri druhy piva, svetlý ležiak, kvasnicový ležiak a tmavý ležiak, ktorý sa vyrába zo zaúdeného sladu a predáva sa pod pôsobivým názvom Nakouřený švihák. Všetky sú na slušnej úrovni, oplatí sa vyskúšať. Z jedálneho lístka som si vybral Pivovarský guláš s houskovým knedlíkem (110 CZK) a Iva Tradičního smaženýho kapra s bramborovým salátem (140 CZK). Guláš neurazil, no mohol byť chuťovo trocha výraznejší, silnejší. Čo sa týka kapra, frajerka hlásila spokojnosť s rybou i šalátom a doobjednala si ešte Lívance s borůvkami a zakysanou smetanou (50 CZK). Lievance tuhšie, málo nadýchané, čučoriedok dostatok. Mierny podpriemer. Do Eggenbergu sa oplatí ísť na pivo a nejakú tú klasiku. Nijaké extravagantné výkony nečakajte. Obsluha je vcelku pohotová a ochotná. Formanka je cca to isté ako reštaurácia ale v malom a fajčí sa tam.

 

 

 

Druhou, menšou zastávkou bolo Deli  99, pridružený podnik Hostelu 99 a nachádza sa pri stredovekej bráne na ulici Věžní. Sendviče môžem v akejkoľvek podobe, tak som bol plný očakávania, čo dostanem. Objednaná bola Ponorka (78 CZK), bageta plnená morčacou a bravčovou šunkou, syrom Madeland (Madeta), šalátom, rajčinami, paprikou a dijonským dresingom. Ivona nejedla no na pitie si objednala ľadový čaj True Tea. Príprava sendviča trvala trocha dlhšie ako som očakával, zatiaľ sme si dôkladne obzreli interiér. Jednoduché pekné zariadenie, čisto. Bageta bola chutná, pečivo chrumkavé, syr a dressing príjemne výrazný. Na rýchle zahnanie hladu počas potuliek Krumlovom ako stvorená. V dobrom slova zmysle ma prekvapil ľadový čaj. Snáď  najlepší, aký som kedy pil. V Deli 99 sa oplatí zastaviť. Okrem teplých i studených sendvičov ponúkajú i šaláty a domáce vafle.

DoPapa`s livingrestaurant sme zamierili na základe niekoľkých odporúčaní a nesklamali sme sa. Interiér nebudem hodnotiť, pretože nás slnečné počasie vytiahlo na terasu, kde sa nám podarilo zabrať posledný voľný stôl. Výhľad na Vltavu a panorámu domčekov na druhom brehu. Obsluha prišla v primeranom čase a po objednaní nápojov sme sa zahľadeli do jedálnych lístkov. Tu si moja krajšia polovička vybrala Gold ribs (245 CZK) a Garlic baguette (42 CZK) k tomu. Ja som zvolil Jemný hráškový krém (49 CZK) a Velikonoční sekanou z hovězího pupku s jarním bramborovým salátkem (199 CZK) z dennej ponuky. 

Bravčové rebierka boli marinované v korení a prišli na stôl v hojnom množstve sprevádzané grilovanou kukuricou a dvoma druhmi omáčok. Spolu s cesnakovou bagetou sa jednalo o porciu pre dvoch ľudí (takže sa mi ušlo a kus rebra nám ešte zabalili na horšie časy). Rebierka boli dobre ochutené, nevysušené a poriadne mäsové. Barbecue a syrová omáčka mäso dobre dopĺňali. Slečna môjho srdca si oblizovala všetky prsty. Hrášková polievka bola chutná, doplnená opečenými krutónmi. Sekaná bola výborne ochutená, nevysušená s jemnou chuťou hovädzieho mäsa. Šalát bol odľahčený bylinkami a jarnou cibuľkou, s mäsom tvoril príjemne vyladené jedlo.  Na dezert neostalo miesto a okrem toho začalo zľahka popŕchať, tak sme sa pobrali ďalej.

 
Posledný zážitok máme z Rybářské restaurace na Ostrově, po ktorej sme pokukovali už deň predtým. Zdalo sa nám, že dať si rybu v južných Čechách by nemusel byť najhorší nápad. Napríklad takého úhora, ktorého ani jeden z nás predtým nejedol. Úhoř byl skvělý, což o to, ale ten zbytek kolem...Keď sme prišli, v reštaurácii sedela väčšia skupina nemecky hovoriacich hostí. Interiér bol pôsobil tak trochu zvláštne. Na strope a stenách tematická rybárska výzdoba, nutné povedať, že celkom vkusná. Na stoloch žiarivozelené sponzorské obrusy pivovaru Chotěboř, evokujúce sídliskový športový bar. Najlacnejšie nerezové soľničky, vo váze umelé kvietky. Kvietky ale o kuchyni moc nepovedia, tak sme sa usadili ku stolu. Objednávku od nás zobrala milá pani v stredných rokoch (zrejme majiteľka alebo prevádzkarka). Iva  si dala Rybí polévku(40 CZK) a Smaženého úhoře (160 CZK) s bramborovým salátem (40 CZK), ja tú istú polievku a Úhoře po mlynářsku s česnekovým máslem (160 CZK) s vařenými brambory (40 CZK). Okrem spomínanej pani obsluhovala v podniku mladá slečna (asi príbuzná), ktorú sme zastihli zrejme v jej prvý deň služby a na zatiahnutej ručnej brzde. Lapsusy pri obsluhovaní zavŕšila vysvetľujúca veta z kuchyne „zemiaky jsou brambory“, v snahe osvetliť novicke záludnosti slovenského jazyka. Prvé sklamanie priniesla polievka. 

Zle ochutený vývar sivej farby so stopovými množstvami mäsa a prúžkami utrápenej zeleniny. Plus krutóny. Žiadna sláva, s napätím sme očakávali hlavné chody. I keď boli úhory s veľkou pravdepodobnosťou predmrazené a vysmažené, chutili veľmi dobre. Aj v klasickom trojobale, aj po mlynársky, teda s múkou, čiernym korením a červenou paprikou. Horšie to už bolo s prílohami. Teda najmä so zemiakovým šalátom, pretože na varených zemiakoch toho moc pokaziť nejde. Šalát bol nielen bez majonézy (predošlé varovanie) ale aj bez zálievky (resp. s tak malým množstvom, že ju zemiaky stihli vypiť), nevýrazný a suchý. Moje cesnakové maslo, do ktorého som vkladal nádeje bolo takmer bez cesnaku. Okrem toho som vyfasoval kúsky rozmrazenej zeleninovej zmesi (studené jak psí čumák). 

Nebyť toho, že nám úhor naozaj chutil, asi by sme robili rozruch. Počas nášho jedla sme mali šancu pozorovať šéfovou, ako kasíruje nemecky hovoriace osadenstvo. Tragédia jak v Hamletovi, vypočítavanie účtu pri stole v češtine za pobavených zhovievavých pohľadov hostí. Ako sa môže niekto, kto dennodenne obsluhuje zahraničnú klientelu nenaučiť aspoň číslovky  a menu v nemčine (angličtine,) je mi záhadou. Človek sa cíti až trápne, keď vidí ten nerovný boj obsluhy so zákazníkom a amatérsky prístup. Jednoznačný dôkaz, že samotné nadšenie nestačí. Rybářské restauraci sa oblúkom vyhnite alebo si objednajte úhora bez prílohy a vezmite si ho so sebou ako nanuk. 


A na záver ešte dva kúsky z hradného múzea.

Tortilla (s avokádovou náplňou)

Je slovíčko, ktorým španielski dobyvatelia označili kukuričné placky Aztékov, keď im v šestnástom storočí priniesli slobodu, demokraciu a veľa kresťanskej lásky. Indoši si v tom čase kukuričné placky plácali už dlhé stáročia a mali na to pomerne jednoduchú a efektívnu techniku, čo neprekvapuje, keďže kukurica bola strategickou surovinou i súčasťou mytológie. Rozšírila sa do iných častí sveta, technika spracovania kukuričných zŕn však nie. Následkom tejto situácie ľudia v oblastiach, kde kukurica tvorila základ stravy, začali trpieť pellagrou, ktorú spôsobuje nedostatok niacínu a tryptofanu.

Aztékovia totiž kukuricu spracúvali varením v zásaditom roztoku, spravidla vyrobeného z popola, haseného vápna a vody (Odtiaľ pochádza názov procesu, nixtamalizácia. Ide o zloženinu dvoch slov jazyka Nahuatl, nextli – popol a tamalli – nespracované kukuričné cesto). Počas tohto procesu sa z kukuričných zŕn uvoľní vrchný obal. Dostupným sa stane niacín, riboflavín i proteíny, ktoré sa v kukurici nachádzajú, no bežne sú pre človeka nestráviteľné. Ak spracovaná kukuričná masa ďalej fermentuje, uvoľnia sa ďalšie živiny, vrátane aminokyselín ako lyzín a tryptofan.

Z takto upravenej kukurice sa vytvorí tzv. masa (cesto, zo špan.), po vysušení a rozomletí na prášok z nej vznikne masa harina. Takže, ak si chcete doma urobiť kukuričné tortilly, buď si zaobstarajte hasené vápno a sušené kukuričné zrná alebo budete potrebovať masa harina. Kedysi dávno som sa pokúšal robiť placky z klasickej kukuričnej múky a to sa jednoducho nedá, kvôli nedostatku hemicelulózy sa cesto rozpadá.  Ak sa teda k mase dostanete, samotné placky už urobíte jednoducho a chutia veľmi dobre. Z uvedených surovín vyrobíte 4 tortilly.

  

Cesto

120 g masa harina

100 g vody (môže kolísať)
¼ lyžičky soli

Náplň

1 zrelé avokádo

120 g slaného syra
1 paprička jalapeno
1 jarná cibuľka
½ limety – šťava
3-4 lyžice bieleho jogurtu
1 hrsť koriandrovej vňate
Mleté čierne korenie

 

Avokádo aj syr nakrájajte na kocky a vložte do misy. Pridajte nadrobno nasekanú cibuľku, papričku (bez semien) a koriandrovú vňať. Ochuťte limetovou šťavou, mletým čiernym korením a zalejte jogurtom. Z kukuričnej zmesi  a vody vypracujte nelepivé cesto. Rozdeľte ho na štyri časti a vytvarujte guľky. Rozohrejte si platňu alebo panvicu, musí byť horúca. Guľku položte na potravinovú fóliu, prikryte ďalšou (ja som použil mikroténové vrecko) a roztlačte panvicou alebo hrncom na placku. Ak nie ste Herkules, placku dovaľkajte valčekom (Dá sa kúpiť lis na tortilly, ak vás to pohltí, je to dobrý nápad). Stiahnite vrchnú fóliu, preložte si placku na dlaň, stiahnite spodnú fóliu a položte na panvicu (Ak sa placky lepia, pridajte masu, ak sa okraje placky praskajú, pridajte vodu). Opekajte z každej strany cca 1 minútu. Opakujte s ďalšími guľkami. Nechajte placky oddýchnuť asi 5 minút a naplňte. Konzumujte so sombrerom na hlave.

P.S. Masa harina som kúpil tu. Rýchlo a pomerne lacno.