Minulý rok som sa na Prague Food Festival nedostal a atmosféru som nasával z priebežných Cuketkovych reportáží. Boli veľmi dobré a takpovediac vťahovali do víru diania. Dosť som ľutoval, že som sa nezúčastnil tohoto sviatku jedla a kulinárskeho umenia naživo a sľúbil som si, že podľa možností rok 2010 nevynechám.
Podarilo sa, a keďže som nezlanáril nikoho ďalšieho (nie každý je ochotný cestovať do Prahy a platiť za to, že uvidí húf fanatikov s príbormi v rukách a foťákmi na krku), vzal som si v piatok dovolenku a o piatej ráno vyrazil na vlakovú stanicu v NR.
Stanica tichá, stanica pustá ale lístok už som mal vo vrecku, takže žiadny stres, počasie vzhľadom na posledný mesiac až podozrivo pekné. Takže 5:32 odjazd, malá medzizastávka v NZ
a off we go, teda off I go na Prague Food Festival 2010.
Ak tento blog náhodou niekto číta, nebudem ho/ju otravovať podrobnosťami o vstupnom, usporiadateľoch atď., ste gramotní a podrobnosti si vyhľadáte sami.
V Prahe žiadne dlhé zdržovačky, z Hlaváku metrom na Malostranskou, pár uličiek a o chvíľu som bol na mieste činu, t.j. v záhradách Pražského hradu, čo sa ukázalo byť veľmi vhodným miestom na takéto podujatie. Jeden z prvých pohľadov, ktorý sa mi naskytol:
A prvé jedlo, ktoré som ochutnal:
Bol to tatar z nórskeho lososa s marinovaným fenyklom, bylinková bageta od pánov reštaurácie Rybí trh. Na úvod veľmi dobrá voľba, jednoduché, ľahké a mňam. Cca polhodiku na to, keď som sa ako-tak zorientoval v priestore, oslovila ma chalúpka Ambiente svojou ponukou 60 dní vyzretého českého hovädzieho, ktoré sa podávalo grilované alebo pečené s chrenovou omáčkou a čipsami ochutenými lanýžovým olejom:
Dal som si pečené a bol to skutočný zážitok, mäso krehké, jemné, bez akejkoľvek rušivej pachuti, zniesol by som aj viac rare, no predsa len bol to festival pre širokú verejnosť a nie stretnutie lykanov. Omáčka bola jemná a neprehlušila chuť mäsa. Lanýžové čipsy som nedokázal dostatočne oceniť, nepoznám chuť lanýžového oleja a neviem preto ani posúdiť, na akej boli úrovni. Osobne by som si vedel predstaviť lepšiu prílohu, snáď i obyčajný čerstvý chlieb. Inak skvelý zážitok. Ambiente i počas svojej cooking show uskutočnilo slepý test priamo s účastníkmi festivalu, ktorého cieľom bolo ukázať, že české hovädzie sa vyrovná juhoamerickému, či írskemu. Len mu treba venovať patričnú pozornosť.
Dal som si malú prechádzku po nádherných záhradách s malebnými zákutiami a nádhernými výhľadmi na Prahu:
Ďalším chodom, či skôr degustačnou porciou bolo Khao soi s omáčkou z červenej kari pasty a kokosového mlieka:
Boli výborné, pálivé akurát, no ničím neoslnili, zodpovedne môžem povedať, že doma zmáknem také isté, ak nie lepšie. Z môjho pohľadu pomerne obyčajné. Myslím, že thajská kuchyňa patrí medzi špičku a Yasmin-Noodles mohli na tom ešte troška popracovať.
Niekoľko cooking shows mi vyplnilo nasledujúce tri hodiny, a bola radosť pozerať sa na mediálne známeho Zdeňka Pohlreicha, šéfa Café Imperial a Divinis, či usmievavého Riccarda Lucci z reštaurácie Aromi. Celkový zážitok kazil sommeliér Ivo Dvořák, ktorého usporiadatelia zvolili z mne neznámych dôvodov za moderátora. Okrem vyslovene netaktného vystupovania vrátane rasistických narážok či nevkusných vtipov mi utkvel v pamäti i jeho svojský tlmočnícky výkon pri vystúpení Riccarda Lucci. Mám dojem, že nielen ja ale i ostatní diváci a často i šéfkuchári by jeho prítomnosť pokojne a s prehľadom postrádali. Učiteľ, či sommeliér môže byť skvelý, no jeho absolútny nedostatok spoločenského vystupovania nenahradí nič.
Pauzy medzi jednotlivými cooking shows vyplnili prechádzky po rozsiahlych záhradách a pojedanie brutálnej zmrzliny Häagen-Dasz, ktorá neostáva nič dlžná svojej reklame ani svojej nemalej cene. Dojal v dobrom slova zmysle ma i mladý barman z Cloud 9 Sky Bar & Lounge, ktorý mi navrhol nealko koktejl zo zázvorovej marmelády, zázvorového sirupu, hnedého cukru a limety, doliaty matonkou. Skutočne ma posadil na ass a budúci víkend budem variť zázvorovú marmeládu :-)
Keď som sa dostatočne pokochal,
v jednom zo zákutí ma zaujala ponuka reštaurácie Como, konkrétne ich smažený kozí syr s agátovým medom. Mal som isté pochybnosti o tejto zvláštnej kombinácii, no bolo to výborné, rozhodne sa o niečo podobné pokúsim i doma, hneď ako natrafím na zdroj kvalitného domáceho kozieho syra. Na pohľad nič špeciálne, no kombinácia dobrá, nezvyčajná a zaujímavá:
Reštaurácia Como mi ešte raz spestrila deň, a to plnenou teľacou hruďou podávanou so zemiakovým pyré, glazírovanými mrkvičkami a šalviovou šťavou:
Vcelku chutné jedlo, no na môj vkus príliš nevýrazné, akoby tomu chýbal určitý šmrnc.
Pred záverom, keď sa už začínalo stmievať, rozhodol som sa posledné grandy investovať v stánku, pri ktorom som sa pôvodne vôbec nechcel zastaviť. Jednalo sa o zastúpenie reštaurácie Aquarius z hotela Alchymist, kde ma zničohonič zlákal ich morský vlk marinovaný v citrusoch s fenyklom a kúskom pomaranča. Mohol som radšj aj s grandmi skočiť do Vltavy. Vlk bol marinovaný zrejme málo, mäso bolo síce dobré, no bez akejkoľvek výraznejšej chuti, fenykel až príliš chrumkavý, takisto nevýrazný a celé dielo postrádalo nejakú omáčku, či dressing, ktorá by oba komponenty spojila a ochutila. Nemám žiaľ fotografiu, pretože už bola pomerne tma a celý výlet bol fotený na HTC Hero, u ktorého nepochopiteľne absentuje prisvetľovacia dióda.
Večer som sa odobral do bytu priateľky môjho brata, ktorá mi poskytla ubytovanie, a ktorej aj touto cestou ešte raz ďakujem. Na ďalších dvoch dňoch festivalu som sa nezúčastnil, takže doobeda opäť na stanicu a smer NR:
Bol to skvelý výlet, dobre investované peniaze a príjemné zážitky. Môžem len odporučiť.
