Vianočná hubová polievka

 

Pokiaľ mi pamäť siaha, mali sme na vianočnom stole dve rôzne polievky. Mama vždy uvarila okrem klasickej kapustnice aj hubovú so zemiakmi. Recept si priniesla z Ostravska a je to jedna z najlepších polievok akú som kedy jedol. Okrem toho sa pomerne ľahko pripravuje a potrebujete iba zopár lokálnych surovín, medzi ktorými nie je nijaké mäso, takže ju môžete ponúknuť i vegetariánom. Ak si chcete ozvláštniť štedrovečernú večeru, pripravte si nasledovné.

200 – 250 ml sušených dubákov

200 ml smotany na varenie

1 lyžica masla

1 lyžica hladkej múky

2 – 3 zemiaky

soľ

ocot

Dubáky namočte do vody a nechajte ich odstáť aspoň hodinku.  Potom ich aj s vodou vlejte do hrnca a doplňte vodou do celkového objemu cca 1 liter. Priveďte k varu a varte pokiaľ sú huby mäkké, asi 15 minút. Medzitým si očistite zemiaky, pokrájajte ich na malé kocky a dajte variť do osolenej vody, tak aby boli zemiaky zakryté vodou, nie viac. Keď sú huby dostatočne uvarené, osmažte múku na masle, odstavte zo zdroja tepla a vmiešajte smotanu. Takto pripravenú zásmažku vlejte do  hrnca k hubám. Pridajte zemiaky aj s vodou, v ktorej sa varili. Osoľte podľa chuti, priveďte k varu a máte hotovo. Polievku možno dochutiť i octom, ale v prvom rade ide o úžasnú hubovú chuť a vôňu, takže s octom veľmi opatrne.

Vianočka

 

Vianoce sa i napriek urputnej snahe marketingových oddelení síce začínajú až o mesiac, poriadnu vianočku si ale môžete upiecť kedykoľvek. V júli to nemá to správne čaro ale keď je vonku sychravo a chladno, vianočka s maslom, marhuľovým lekvárom a voliteľným nápojom typu cacao je ten správny tip na raňajky. Kedysi, tesne po revolúcii, keď ľudia boli plní elánu a ideálov sme zvykli kupovať vianočku z lokálnej pekárne v obchodíku na sídlisku. Chutila skvelo ale obchodík na sídlisku už neexistuje a malé pekárničky dal do poriadku Penam a podobní labužníci. Okrem toho som od strednej školy tých vianočiek moc nepojedol, viac mi išiel tekutý chlieb. 

Po rokoch sa na staršie kolená k tejto dobrote vraciam a v duchu domáceho pečenia ju vyrábam sám. Nie je to nijaká veda, a ak si chcete cez víkend doma vyrobiť trocha voňavej atmosféry, pripravte si toto:

500 g hladkej múky

2 dcl vlažného mlieka

½ kocky droždia

75 g tuku (zvyknem dať 50g masla a 25 g masti)

75 g cukru (dávam svetlý muscovado)

1 vajíčko + 1 na potretie

½ lyžičky soli

½ lyžičky anízu

1 klinček

2 zrnká badiánu

1 struk vanilky – semienka

½ lyžičky citrónovej kôry

40 g hrozienok + rum na namočenie

Mandle na posyp

Droždie rozdrobte do mlieka, pridajte polovicu cukru a trocha múky. Nechajte na teplom mieste pracovať. Tuk rozpustite, zmiešajte s druhou polovicou cukru, vajíčkom, semienkami vanilky a citrónovou kôrou. Múku preosejte, pridajte do nej soľ, korenia rozdrvené v mažiari , tuk a kvások. Poriadne premieste aspoň 10 minút a nechajte kysnúť na teplom mieste cca 2 hodiny. Hrozienka namočte do rumu. 

Vyberte hrozienka z rumu a zapracujte ich do cesta. Ide to troška ťažšie no dajte si záležať. Zapnite sporák na cca 170 °C. Nechajte cesto ešte asi polhodinku odstáť a potom si ho rozdeľte na tri časti a z každej ušúľajte jeden šúľok. Zapleťte vrkoč, dajte ho na plech vyložený papierom na pečenie,  potrite ho vajíčkom, posypte mandľami a dajte piecť do vyhriatej rúry na cca 30 minút. Upečenú vianočku nechajte vychladnúť na požívateľnú teplotu, následne konzumujte podľa uváženia. 

P.S. Výborný vanilkový extrakt sa dá vyrobiť tak, že struky pozdĺžne rozrežete a necháte aspoň 3 týždne macerovať v rume. Ja som minule namiesto rumu použil Cointreau a je to neuveriteľná vôňa.

American Burger House

Viete, čo je to kult? Pulp Fiction. Tento film vo mne vzbudil záujem o hamburgery, ktoré sa aj vďaka Quentinovi a jeho obsesii (Big Kahuna Burger sa ako fiktívna fastfoodová sieť objavuje v štyroch filmoch) stali synonymom amerického stravovania a symbolom konzumného spôsobu života. Ak sa zbavíte predsudku, že sa jedná o satanov vynález, ktorý slávnostne odovzdal otcom zakladateľom, aby šírili obezitu a cukrovku, môžete pokračovať v čítaní.

Tak, ako pri každom inom jedle aj pri hamburgeri je konečný výsledok závislý na kvalite vstupných surovín a spôsobe prípravy. Dlho predlho som v našich končinách nejedol hamburger poskladaný z kvalitných súčiastok, preto som so záujmom nedávno zavítal do relatívne nového podniku v najkrajšom slovenskom meste , nazvaného príznačne Burger House. Nachádza sa na Mostnej ulici a vďaka veľkej bielo-modro-červenej tabuli je neprehliadnuteľný. Interiér je zariadený striedmo a funkčne, výzdoba nie je prehnaná a posedenie pôsobí útulným dojmom. V ABH som bol niekoľkokrát, či už sám, s frajerkou alebo s kamošmi, takže nasledujúce riadky nie sú výsledkom jednej návštevy.

Jedlo

V danej kategórii je podnik nielen nitrianskym ale i slovenským nadštandardom. Tak, ako som spomenul vyššie, môže za to kvalita vstupných surovín. Žemle, ktoré si tu nechávajú piecť, sú chutné, nerozsýpajú sa dokážu pojať šťavu z mäsa. Mäso je dobre ochutené, s chrumkavou krustou a ružovým vnútrom. Dopĺňať ho môže syr, zelenina, majonézy a omáčky. V ponuke sa nájde napríklad i vegetariánsky burger alebo novinka z pomaly vareného bravčového mäsa. Mojím osobným favoritom je Blue cheese burger s gorgonzolou, ktorý nemá chybu. Ako prílohu je možné dať si domáce hranolky, sú oproti klasickým o poznanie chutnejšie a oplatí sa ich vyskúšať. 

V ponuke sú i hot-dogy alebo sendviče, tie som však nechutnal (okrem jedného chili-dogu ale to nie je objektívne), takže sa nebudem do hodnotenia púšťať. Sladkou bodkou na záver môžu byť domáce lievance s ovocím a karamelom a mne osobne dosť chýbajú  mliečne šejky, ktoré mi k takémuto podniku akosi podvedome pasujú.  Zrejme kvôli Mii Wallace :)

Nápoje

Okrem obligátnej Coca-Coly sú v ponuke výborné domáce limonády a pivá z rožňavského Kalteneckeru, čo považujem za výborný nápad hodný nasledovania. Všetky palce hore. Popri tom má podnik dosť slušne zásobený bar, čoho význam mi tak trochu uniká a kľudne oželiem x druhov rumu v prospech dobrého vanilkového šejku alebo čerstvého džúsu. Proti gustu však žiaden dišputát a je možné, že to funguje.

Obsluha

Je podľa môjho názoru najslabším ohnivkom inak slušne ukutej reťaze. Počas každej návštevy sa vyskytla nejaká chybička krásy, pritom obsluha by mala byť srdcom podniku a nielen predávať ale i vytvárať atmosféru. Okrem bežných prešľapov, ako je zámena omáčky, neponúknutie prílohy a pod. (čo sa môže stať ale nie príliš často) totiž čašníčkam chýba životaschopnosť a ochota komunikovať. Človek potom nadobúda dojem, akoby prišiel do akéhosi uzavretého klubu, kde ho síce obslúžia, no necíti sa vítaný. Komunikácia je pritom základ a má veľký vplyv na to, ako ľudia reštiku vnímajú. Ak sa začnú kočky viac usmievať a zlepšia komunikáciu s hosťami, ľudia to ocenia.

Aký z toho plynie záver? Rozhodne vyskúšajte, nebudete ľutovať. Úprimne vravím, že taký dobrý burger som ešte nejedol.  Ja budem súkromne držať majiteľovi palce, aby doladil, čo treba, ide totiž o podnik s veľkým potenciálom.

Tekvicová polievka

Doplnené 18.10.2013. Skúsenejší mi poradili, že hokkaido nie je potrebné šúpať, že šupa po upečení krásne zmäkne. Ďakujem za info a záchranu mnohých vitamínov.
 

Túto dobrotu pomarančovej farby v dnešných dňoch varí každý, takže som sa aj ja zapojil do tekvicovej procesie, kúpil hokkaido, nabrúsil kudlu a hybaj do kuchyne vyrábať zdravú stravu. Hokkaido je totiž pomerne ľahko stráviteľná, má nízky energetický obsah a za zmienku stojí aj vysoký obsah betakaroténu, provitamín A, vitamín C a vitamíny skupiny B. Vôňou i chuťou mi vzdialene pripomína žltý melón a konieckoncov ani farbou za ním nezaostáva. Ak sa i vy chystáte zapojiť do tekvicového ošiaľu, skúste môj jednoduchý recept, stačí naň naozaj zopár surovín. 

1 tekvica hokkaido

2 mrkvy

1 červená cibuľa
20 g masla

½ lyžičky drvenej rímskej rasce

½ lyžičky drveného koriandru

1 malá chili paprička

citrónová šťava

Ako prvé dajte zohriať sporák na cca 160 °C. Kým sa tak deje, vezmite skutočne ostrý nôž a naporciujte tekvicu na hrubšie pláty (viď foto). Najprv ju zvislo rozpoľte a polievkovou lyžicou vydlabte semienka a ich obal. Potom každú polovicu opatrne nakrájajte na hrubšie mesiačiky, z ktorých následne odrežte šupu. Po tekvici si nachystajte mrkvy. Očistite ich a pozdĺžne rozštvrťte. Kúsky tekvice i mrkvy rozložte na plech vyložený papierom na pečenie. Rozpustite maslo,  potrite ním zeleninu a vložte do vyhriateho sporáka. Kým sa pečie, nakrájajte si cibuľu i chili papričku nadrobno a v mažiari nadrvte korenie.

Po cca 40 minútach (možno i skôr) bude tekvica zmäknutá, vyberte ju zo sporáka. Vo väčšom hrnci zohrejte zvyšok masla a osmažte na ňom cibuľu, papričku a korenia po dobu asi päť minút, kým je cibuľka sklovitá. Prihoďte zeleninu a zalejte vodou tak, aby bola prekrytá. Priveďte k varu a rozmixujte dohladka, ak je zmes príliš hustá, pridajte vodu. Dochuťte polievku soľou, citrónovou šťavou (podľa chuti) a nezavrhoval by som ani miso pastu (skúsil som a ide to). Pre zjemnenie môžete pridať trocha šľahačkovej smotany. Ja som na záver neodolal a prihodil trocha koriandrovej vňate z mrazničky, no polievka je výborná i bez nej. Okrem toho má nádhernú jesennú farbu, ktorú však na mojich nočných fotkách príliš neoceníte. Prajem dobrú jesennú chuť.

P.S. Ak ste ešte hokkaido nevarili, nebojte sa toho, aj pre mňa to bola premiéra :) 
 Doplnené 18.10.2013. Skúsenejší mi poradili, že hokkaido nie je potrebné šúpať, že šupa po upečení krásne zmäkne. Ďakujem za info.

O prístupe

Alebo ináč povedané o tom, jak sa do chová a jaký robí na mňa, jako zákazníka, dojem. Pretože to je jenna z vecí, kóli kerej z času na čas zájdem do ponniku gastronomického charakteru. Nejdem tam preto, že by som doma nemav čo do huby alebo že mi pivnici plesnivejú peňáze a stem ich prevetrať. Idem tam, lebo okrem dobrého jella a piťá by som poprosev aj príjemné prostredí, čistý príbor a profesionálnu obsluhu. Nestačí dať na bársjakú búdu tabulu že „reštavrácia“ alebo „bar“ a čakať kým zákazníci zarobá majitelovi na jachtu. To neni ponnikání, to je obyčajná zlodejina, za jakú by sa nemusev hambiť ani člen vlády alebo podobný loptoš. Človek sa až nestačí čudúvať, že jaká je tá neviditelná ruka trhu občas chromá a hosťá až nezdravo tolerantní. 

Neska ale nestem bedákať, že jak to tu nefunguje a sypať si za šeckých Nitrančanov popol na hlavu. Od popola štípu oči a neni potom videť, kerým smerom sa ísť kultúrne nacháluvať alebo vypiť lahonný nápoj. Zopár takých placov tu precca máme, ja spomenem tri, keré ma za poslenný mesác oslovili a zanechali ve mne velice dobrý pocit.

Hotel Dituria

Je tam, de volakedy stáv hotel Tatra (domáci veďá), teda na začátku pešej zóny. Párkrát som sa tam bov najesť aj s drahú a ždycky šecko naporádku. Jello chutné, čašníci úslužní. Čo ma ale dostalo najvác, bola bratova svadba. Nútrajšek hotela je na podobné veselice jako vyšitý a personál po vedením velice šikovnej šéfky dokázav splniť šecky práňá, popasuvať sa s problémami a domanažuvať šecko až do šťasného konca a hlavne s úsmevom na tvári. Dovolím si sem napísať, že to boli hlavne títo luďá, kerí zaistili pohodu a príjemný zážitek.

Unicafé

Má už medzi domácimi dobré meno hlavne kóli šikovným šuhajom v kuchyni. Naposledy som sem zavítav pri organizovaní karu pre takmer padesát ludí, čo je už celkom slušný ansábel. Šecko sme doholli, nebov problém poradiť, pomócť, vybaviť. Nebov problém ani keď došlo trošku vác trúchlácich jak bolo v pláne a už som dumav, že de ich jako dáme. Za pár minút bolo vybavené, nido nemusev smútiť na rybárskej stoličke pri hotdogu s kofolu. Jello jako ždycky na úrovni, je jasné že vará páni a né dáki vandráci, čo videli varacu naposledy v stánku na klokočinskom jarmoku. Silno profesionálny prístup.

Záhir

Je troška z iného súdka a už som tu raz o ňom písav. Záhir je místo jako z iného sveta. Káva, drinky, muzika a hlavne vynikajúci barmani. Či si dáte gimlet, domácu limonádu alebo sendvič, rozhonne si budete pamatať príjemnú atmosféru. Nido tu na vás nezazerá, chalani s radosťú míšajú drinky, nenútene konverzujú s hosťámi, šecko funguje na jennotku. Pohoda a dobrá nálada nútri, mrchavý svet a starosti venku. Keď som minule hlásev, že taký bar neni široko ďaleko, neklamav som a to ma teší najvác. Skúste a nebudete banuvať.

P.S. Toto neni recenzia, toto je moje súkromné vyjadrení radosti nad šikovnými luďmi a ich snažením, kerým nám šeckým ukazujú, že neni šecko stratené a keď sa ste, tak to ide. Vím, že nebudete šecci se mnú súhlasiť ale to nevadí. Jak sa hovorí steš-nesteš, nehaj tak. 

P.P.S. Znovu ďakujem bračekovi za jazykovú poranňu.

Na sever: Riga

Do Rigy sme prišli podvečer a prvý dojem z mesta bol rozpačitý. Keď doň  vchádzate, pôsobí tak trochu ako Bratislava vo väčšom vydaní. Nemám proti nášmu hlavnému mestu nič, no ako sa svojho času opýtal kamarát z Nórska, cestujúci cez Bratislavu: „Tu bola vojna?“. Podobne sme sa cítili prichádzajúc cez predmestia Rigy. Ošarpané budovy, cesty v biednom stave, jednoducho nedostatok financií na správnych miestach. 

O to príjemnejšie bolo ubytovanie v apartmáne na okraji starého mesta. Nádherný priestranný byt vybavený všetkým potrebným aj nepotrebným s ochotnými mladými ľuďmi na recepcii. Cena primeraná, poloha strategická. Na druhý deň ráno sme sa vydali na výlet po starom meste, ktorý poopravil našu mienku o tomto pobaltskom prístave. Historické centrum je zaradené do svetového dedičstva UNESCO a svojou architektúrou sa môže pokojne porovnávať napríklad s Viedňou. V centre sa nachádza park s vodnými kanálmi, z ktorých je možné sledovať krásy mesta z loďky. Teda bolo by to možné, ak by sme dokázali zistiť, kedy a odkiaľ loďky vyrážajú. Celkovo je prístup mesta k turizmu veľmi vlažný a ak sa chystáte do Rigy, odporúčam naštudovať si vlastné informácie, čítať fóra a nespoliehať sa na lokálnu informačnú sieť. S miestnymi sa dohovoríte po rusky aj po anglicky a sú ochotní a prívetiví. 

 

 

 

 

 

Ukážkovým príkladom atrakcie s nevyužitým turistickým potenciálom je televízna veža, ktorá je so svojimi  368,5 metrami treťou najvyššou vežou v Európe (prvá je veža v Ostankine, 540 m a druhá veža v Kyjeve, 385 m). Nachádza sa na ostrovčeku Zaķusala v strede rieky Daugava a bol by z nej nádherný výhľad, keby ho nerušili neumyté okná na vyhliadkovej terase. Počas našej návštevy bolo na parkovisku jediné auto (mestská ani iná doprava sem nepremáva) a túlavý dunčo. V pokladni tabuľa, že sprievodkyňa je s turistami a vráti sa nevedno kedy. Počkali sme a oplatilo sa. Aj cez neumyté okná bol výhľad nádherný a samotná stavba je veľmi pôsobivá. Je mi záhadou, ako môže byť takáto dominanta mesta nevyužitá. 

 

Podobne v utajení sa nachádza pamätník vybudovaný na mieste niekdajšieho koncentračného tábora pri mestečku Salaspils, 18 km juhovýchodne od Rigy. Priznám sa, že podobné miesta spravidla nenavštevujem a toto bola moja premiéra. Pamätník sme po polhodinovom blúdení našli v lese a je vybudovaný z betónu. Jeho súčasťou je akýsi večný metronóm umiestnený pod zemou a imitujúci tlkot ľudského srdca. Sugestívny zvuk dotvára pietnu atmosféru tohto miesta, ktoré (ak sa vám ho podarí nájsť) stojí za návštevu. 

 

Na neskorý obed sme zamierili do reštaurácie Uzbekistana, ponúkajúcej tradičnú uzbeckú kuchyňu. Prostredie v podniku je pekné a príjemné, obsluha pozorná. Po asi štvrťhodinovom štúdiu rozsiahleho jedálneho lístka sme si objednali. Ja s mamou Kuk-Šurpu (2,80 €), čo je ľahká jarná polievka s varenou teľacinou, vajcom, zemiakmi a špenátom. Tato si rozkázal Ugra-Oš (2,80 €), teda klasický kurací vývar s domácimi rezancami, ktorý sme nakoniec dali zabaliť aj bratovi čakajúcemu so zapáleným hrdlom v apartmáne. Obe polievky boli výborné a najmä kombinácia teľaciny so špenátom v Kuk-Šurpe príjemne prekvapila. Ako druhý chod si naši dali Teľací šašlik (5 €) s pikantnou omáčkou (0,80 €) a ja som si vybral Kovruma-Čučvaru, čo sú akési vysmažené pirohy plnené jahňacím mäsom doplnené kyslou smotanou. Poctivá sýta kuchyňa za prijateľné ceny. Ak budete v Rige, rozhodne vyskúšajte. 

 

 

 

 

 

 

 

Po krátkom oddychu nasledovala podvečerná prechádzka, ktorá bola príjemným zakončením výletu do Rigy.  Nasledovala spiatočná cesta do Tallinnu a letecký presun cez Štokholmu do Viedne. Celkovo to bola jedna z najkrajších dovoleniek, aké som kedy zažil a dovolím si neskromne tvrdiť, že to bolo i vďaka tomu, že sme si ju zorganizovali sami. Môžem len odporúčať, s dostatočným časovým predstihom si dokážete vyskladať dovolenku podľa želania za prijateľnú sumu.

 

P.S. V prípade záujmu rád poskytnem bližšie info.