Varič Daniel: septembra 2017

Pôvodne sme sa chceli pozrieť na Pustevny ale Radegast bol proti tomuto nápadu, a tak sa na dve noci stala naším prechodným domovom práve táto metropolitná oblasť, v ktorej mám korene. Ostrava samotná má cca 300 000 obyvateľov a vznikla postupným zlúčením až 33 obcí. V bývalom centre baníckeho a hutníckeho priemyslu sú už bane zatvorené a z hutníckeho priemyslu je v prevádzke iba niekdajšia Nová Huť, v súčasnosti patriaca medzinárodnému koncernu. Napriek tomu má mesto neopakovateľnú ponuro-industriálnu atmosféru, ktorá nemusí každému vyhovovať, no nám sa dostala pod kožu.

Obyvatelia pochádzajúci z generácií tvrdej driny sú tak trochu drsnejší, mĺkvejší a stručnejší, čomu zodpovedá aj zvláštne nárečie, vyznačujúce sa skracovaním dlhých slabík. Nikto nám však nedal po pysku a všetci, s ktorými sme prišli do styku, boli milí a ústretoví. Jednoducho povedané, ľudia sú tu rázovití ale fajn.

Po ubytovaní sa v hoteli Veronika, sme vyrazili na krátky prieskum centra mesta. Zašli sme na cesnačku a pivo do reštaurácie U skákavého poníka. Je to nefajčiarsky podnik s vlastným pivovarom. Varia tu veľmi dobrý ležiak Qásek a cesnačku podávajú s vajíčkom, olomouckými syrčekmi a krutónmi (40 CZK). Veľmi príjemná kombinácia, už som odskúšal doma, budem praktizovať.

Po občerstvení sme zavítali do Ostravského múzea situovaného na Masarykovom námestí. Okrem stálych expozícií , historickej a prírodovednej sme vystihli aj dychberúcu výstavu maďarskej porcelánky Herend. Múzeum rozhodne stojí za návštevu a najmä historická časť vám priblíži charakter tejto oblasti.

Keďže večer sa celkom slušne rozpršalo, zašli sme do "Poníkovho" sesterského podniku, nazvaného Hobit Club (majiteľ je zjavne fanúšikom Tolkiena). Tak ako v reštaurácii, aj tu bolo príjemne a útulne. Dali sme si pár lokálnych pív a výborný pivný hovädzí guláš s chlebom (129 CZK). Ak pôjdete okolo, zastavte sa minimálne na jedno točené. Okrem toho Hobit disponuje nečakaným arzenálom rumov (to si z Pána prsteňov nepamätám), z ktorých som si pred odchodom vybral Kraken z Trinidadu. Bol taký dobrý, že som takmer netrafil do hotela.

Sobotné ráno sme začali raňajkami v bistre La Petite Conversation. Príjemný malý podnik s úslužnou obsluhou a uvoľnenou atmosférou. Ivona si dala tuniakový sendvič a ja praženicu so šampiňónmi a nivou. Na pitie sme obaja zvolili zelený čaj. Jedlo prišlo o chvíľu a nebolo mu čo vytknúť. Sendvič bol vyvážený, akurát šťavnatý, praženica s nivou a hubami sa ukázala byť dobrou kombináciou chutí v dostatočnom množstve. Za celkovú útratu niečo málo cez 200 CZK to bol skvelý začiatok dňa.

Najedení sme vyšli na vyhliadkovú vežu ostravskej radnice. Síce som sa hore trocha kŕčovito držal zábradlia, no krásne pohľady na mesto prevážili môj stres z výšky a dokázal som si to užiť. Potom sme sa však presunuli do areálu Dolních Vítkovic a to už bola iná káva.

Dolní Vítkovice sú národnou kultúrnou pamiatkou a zahŕňajú rozsiahly priemyselný areál železiarní s unikátnou industriálnou architektúrou. Vznik železiarní siaha až do roku 1830, kedy začala na podnet olomouckého arcibiskupa Rudolfa fungovať huta, neskôr koksovňa. Celkovo tu bolo počas rokov v prevádzke šesť vysokých pecí, pričom posledná bola odstavená v roku 1998. V roku 2008 sa oblasť dostala na zoznam Európskeho kultúrneho dedičstva. Od roku 2012 bola spustená prvá časť projektu zameraného na sprístupnenie areálu verejnosti.

Do areálu sme vošli podchodom zo zastávky Důl Hlubina, ktorý je takou malou galériou pouličného umenia. Kúpili sme si lístky na 2-hodinový okruh spojený s výkladom a pobytom na rozhľadni a kaviarni nazvanej Bolt Tower, ktorá bola postavená na vrchu vysokej pece v roku 2015. Už pri pohľade na oceľové schodiská a plošiny ma pochytila mierna nervozita a pri samotnom výstupe ku kaviarni som mal dojem, že sa zvalím na schodisko a odnesú ma až záchranári s kusom oceľového zábradlia v zovretých dlaniach.

Život je však o prekonávaní prekážok a okrem týchto stresujúcich (pre mňa) momentov, bola prehliadka nesmierne zaujímavá a výklad plný informácií. Ak vás bavia industriálne priestory spojené s trochou faktografie, nenechajte si Dolní Vítkovice ujsť. Na druhej strane, ak máte strach z výšok, je minimálne výstup do kaviarne na zváženie. Okrem vysokej pece s rozhľadňou sa v areáli nachádza niekdajší plynojem, v ktorom je v súčasnosti multifunkčná aula, 6-ta energetická ústredňa s expozíciou, učebňami a Malým světem techniky. Od roku 2014 je v prevádzke moderné centrum vedy s názvom Svět techniky. Areál je každoročne dejiskom známeho festivalu Colours Of Ostrava.

Po industriálnom zážitku z niekdajších železiarní sme sa vybrali navštíviť Hornické muzeum Landek Park, vybudované pri odstavenej bani Anselm a s rozlohou 10 ha je najväčším múzeom v českej republike. Pod 40 metrovou ťažobnou vežou sa v hĺbke 15 metrov nachádza celkovo 250 metrov štôl. Komentovaná prehliadka popisuje ťažbu uhlia od konca 18-teho storočia až po rok 1990. Je veľmi autentická a ak netrpíte klaustrofóbiou, vyskúšajte.

Nadzemná expozícia zahŕňa retiazkovú šatňu, umyváreň (kam sme sa však nedostali) ale aj expozíciu rekonštruovaného sídliska lovcov mamutov. Okrem toho tu je samostatná expozícia banského záchranárstva, ktorá patrí k najväčším svojho druhu na svete. Sprevádza ňou dlhoročný pracovník záchrannej služby a je veľmi pútavá. Netvrdím, že je to pre každého, najmä pre deti to musí byť pomerne nudný zážitok, no ja som bol uchvátený.

Večer sme sa ešte zastavili na vyhlásenej klubovej Stodolní ulici na slušnú pleskavicu za pár korún a zašli sa pozrieť na vysvietenú radničnú vežu. Suma sumárum, Ostrava je fajn a určite sa do nej vrátime. Viem, že sa to tu z foodblogu pomaly mení na cestovateľské zápisky ale sľubujem, že v dohľadnej dobe bude aj nejaký recept. Predtým vám však ešte čo-to zreferujem o krátkom pobyte v Hrabušiciach a Tatranskej Lomnici.