Na východ od raja

Sa nachádza obec Harichovce, ktorá, ako som už spomínal, sa nedávno stala na týždeň naším domovom. Niežeby sme ju obsadili celú, toľko nás nebolo. Dvom nám úplne postačovala izba v miestnom penzióne. Zvonka to nebol práve architektonický skvost, no ubytovanie bolo veľmi pekné a čisté, raňajky chutné, majiteľka ochotná a príjemná. Naše predstavy spĺňal lepšie ako hotel s celou mliečnou dráhou hviezd. Navyše sa Harichovce nachádzajú na polceste medzi Spišskou Novou Vsou a Levočou (obe 10 minút cesty busom) a ak neplánujete backpacking t.j. prešpavac po totych kopcoch, môže byť táto obec pomerne dobrým východzím bodom na výlety do okolia.

Hneď v prvý deň sme vyrazili na túru Čingov-Tomášovský výhľad-Letanovský mlyn-Košariská-Čingov. Pôvodne sme chceli absolvovať Prielom Hornádu, no počas nášho pobytu tento úsek uzavrela lesná správa a dostať pokutu, či nechať sa privaliť lesným porastom na dovolenke nás nelákalo. Aj bez prielomu to bola príjemná túra s mnohými nádhernými výhľadmi, krásnou prírodou a prajúcim počasím. Slovenský raj si svoj názov právom zaslúži. Na záver dňa sme sa ešte stihli prejsť centrom Spišskej Novej Vsi a doplniť energiu v podobe tataráku a ovocného piva v podniku Grill Bar. Príjemná obsluha, tatarák výborný a pivo tiež. Ceny za jedlo boli priemerné, pivá drahšie, no predsa len to boli špeciály a nie europatoky, ktoré chutia všetky akoby ich jedna mater varila.

Nasledujúci deň sme podnikli výlet do Bardejova, ktorého historické jadro s komplexom stavieb tvoriacim židovské predmestie je od roku 2000 zapísané v zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Najprv sme si boli pozrieť skanzen, nachádzajúci sa v areáli Bardejovských kúpeľov, ktorý je zaujímavý nielen pre študentov manažmentu kultúry a turizmu ale i pre bežných smrteľníkov a dejepisných ignorantov, ku ktorým patrím aj ja.  Za prehliadku stojí samotný areál kúpeľov, v ktorom je liečebných domov a hotelov viac jak slumov na predmestí Brazílie. Podivným spôsobom sa tu mieša architektúra socialistického realizmu, nádherná secesná Astória i pekná parková úprava v celom areáli. Po presune do centra mesta sme sa pokochali nádherným námestím, ktorému dominuje Mestská radnica a Bazilika sv. Egídia. Keďže nás začal tlačiť čas a hlad, usadili sme sa U Kozla, čo je komplex obsahujúci piváreň, reštauráciu a cocktail bar. Varia naozaj chutne, no dojem kazil mierne povýšenecký čašník, ktorému slovo „Gurmán“ v názve reštaurácie  zrejme navodilo dojem, že obsluhovať kdejakých vandrákov bez kravaty je pod jeho úroveň. Napriek tomu, že susedí s pivárňou, v reštaurácii točia iba Krušovice, čo ma dosť zarmútilo. Pred odchodom sme si ešte posedeli pri fontáne a vyrazili smerom k nášmu prechodnému bydlisku.

Na tretí deň pobytu bola v pláne túra spojená s návštevou Dobšinskej ľadovej jaskyne, tá sa však neuskutočnila. Ženskú časť výpravy postihla masívna svalovica z predošlej výpravy a ja som dostal alergiu neznámeho pôvodu, opuchla mi hlava, takže som vyzeral ako Kuly z Desmodu a smutne som žmúril na svet skrz zúžené zorné pole. Nás však len tak niečo nezlomí a tak sme sa vydali na výlet do  blízkej Levoče. Navštívili sme dve veľmi pekné expozície Spišského múzea v Levoči, budovu radnice, Chrám sv. Jakuba s nádherným oltárom i dom Majstra Pavla. Obed v hoteli Arkáda, ktorý sa tu teší veľkej obľube, ma moc nenadchol a ani pekný podzemný priestor nevymaže spomienku na obschnutú knedľu, ktorá po poklopaní o tanier vydávala krásny zvonivý zvuk a dal by sa na nej strúhať cesnak. Možno to bola iba smola, pretože počas našej návštevy do podniku zavítala armáda nemeckých turistov a službukonajúci čašníci mali naozaj čo robiť. Napriek tomu boli úslužní a príjemní, čo je veľké plus. Po návšteve lekárne a s antialergikami v batohu, sme sa pobrali na stanicu a stihli ešte navštíviť múzeum v Spišskej Novej Vsi a reštauráciu Zbrojnoš, ktorá nám bola doporučená a za čo sme Bercovi vďační. Príjemné prostredie, všímavá obsluha, chutné jedlo a čapované Svijany. Jednoznačne odporúčame aj my. Príjemné zakončenie dňa.                                                                                                                                   

Piatkové prebudenie do pochmúrneho a daždivého dňa nám zmenilo plány, takže naša turistika sa obmedzila na autobusový výlet do Dobšinskej ľadovej jaskyne. Boli sme v nej obaja poprvýkrát a rozhodne stojí za návštevu. Akurát poplatok za fotenie vo výške 10 € nám prišiel trocha premrštený a neefektívny. Večer po návrate som sa v dobrom rozmare vybral do miestneho pohostinstva, kde sme s prívetivým pivonošom (rozumej barmanom) nadviazali družnú debatu. Neuvedomiac si, že mám v sebe mocné liečivá, ktoré znásobujú účinok alkoholu, pobudol som v karčme hodinku a pol. Cesta do penziónu vzdialeného 100 metrov mi trvala nečakane dlho. Ráno s pocitom „kde to som a čo sa vlastne stalo?“ neprajem nikomu. Hodnú chvíľu som vysvetľoval, že za môj stav nemôže liter borovičky ale moja nepozornosť. Celý nasledujúci deň sa potom niesol v uvoľnenej atmosfére bez akýchkoľvek turistických ambícií.

Napriek neistému záveru to bola veľmi vydarená dovolenka. Východ je krásny, ľudia prívetiví a určite sa v budúcnosti vrátime. Nik nás neokradol ani neprepadol i keď je pravda, že osada pri Letanovciach z diaľky pripomína zašlú slávu Bronxu 60-tych rokov (tak som čítal), akurát sa tam vraj menej rapuje.

Peace

P.S. Bochníček, nehnevaj sa na mňa za to prirovnanie. Odkedy som videl toto video, často na teba myslím.

GF 2012, BA

Keďže sme minulý týždeň strávili s Ivonou v Slovenskom Raji obdivovaním prírodných krás našej vlasti, nebolo doposiaľ času na zhodnotenie Gurmán festu, odohravšieho sa minulý víkend v priestoroch Medickej záhrady v Bratislave. 

 

Na miesto konania sme dorazili v nedeľu cca o 12:00, ľudí bolo pomenej, atmosféra uvoľnená a príjemná. Slniečko, nedeľná pohoda. Zakúpili sme každý po 20 gurmánov (prvých 10 G = 12 €, každých ďalších 10 G = 10 €) a pome do nich (jakože do stánkov). Po prvom tréningovom kole v príjemných priestoroch záhrady sme sa usadili pri stánku hotela Sheraton, ktorému slúži ku cti celkom slušné stolovanie (na festivalové pomery). Naša voľba sa dá vyčítať z fotografie jedálneho lístka a treba povedať, že nám chutilo i napriek tomu, že pôvodne bol v pláne koktejl z plodov mora (2 G), ktorý však už bol vypredaný. Jahňacina (3 G)bola krehká, dobre ochutená a cesnakové pyré k nej pasovalo. Chutné a nedocenené mäso. Vlastne možno ani tak nie nedocenené ako skôr pomerne zle dostupné. Čerstvé jahody v lístkovom ceste (2 G), ktorými začala degustáciu moja drahá, taktiež zožali úspech a pokračovali sme ďalej. 

 

 

 Pôvodne som plánoval zastaviť sa v Casa Inka, na ktorých si už dlhšiu dobu robím zálusk, no odradil ma zástup ľudí a pomerne nezaujímavé menu.Ďalšou zastávkou bolo zastúpenie reštaurácie Skalnaté pleso. Pôvodne som vnímal ich údeného lososa s bryndzovým mousse a medovou paprikou len ako akúsi atrakciu pre pobavenie diváka, no bol celkom chutný. Pena síce mala skôr konzistenciu nátierky, no chuťovo to bola funkčná kombinácia. Medovú papriku by som vynechal, v spojení s bryndzou dajme tomu, no keď do toho vstúpil losos, zdalo sa mi to chuťovo príliš pestré.

 

Nasledoval Osaka sushibar, kde si moja drahá dala grilované kačacie prsia s teriyaki omáčkou, ryžou a kimchi (5 G) a ja degustačnú porciu sushi (1 G). Kačica bola šťavnatá, veľmi dobre ladila s omáčkou a ryžu pripravil tiež kuchár, ktorý vie. Sushi bez výhrad a veľmi chutné.

 

Trochu ma sklamal zatvorený stánok El Gaucho, chcel som ochutnať ich pikantnú argentínsku klobásku, no na druhej strane mi tým pádom ostalo miesto na tradičný škótsky haggis so zemiakovou kašou z Whisky and bar 44 (3 G). Chuťou vzdialene pripomínal jaternicu a bol poriadne sýty. Posledné jedlo, ktoré si dala krajšia polovička boli čerstvé bylinkové tagliolini s králikom na smotane, mladej cibuľke a paprike z Vinum Galérie Bozen a bola sklamaná. Cestoviny boli mierne rozvarené, chýbala im typická chuť, omáčka tiež pomerne nevýrazná. Najlepšie na celom jedle boli kúsky králičieho mäska.

Zaujímavým spestrením boli stánky ponúkajúce rôzne lokálne produkty, delikatesy i bio potraviny. Mohli ste si tak z festivalu priniesť olivy, mak, kozí syr, domáce klobásy či čokoládové pralinky. Vyzerá to, že  celosvetový trend farmárskych trhov a lokálnych producentov sa pomaličky i napriek ťažkostiam dostáva aj k nám. Ak bude mať dostatočnú podporu zo strany zákazníkov i legislatívy, môže priniesť zlepšenie našich stravovacích návykov. Palce hore. Celkovo sme z festu mali dobrý dojem, atmosféra sa mi dokonca pozdávala viac ako na minuloročnom Prague Food Festivale. Ceny boli až na niektoré výnimky (Fou Zoo, UFO) únosné. Čo ma prekvapilo, boli pomerne jednotvárne menu. Kvantá mäsa (čo mne až tak nevadilo), veľmi málo kvalitných nápaditých zeleninových jedál, minimum sladkovodných rýb či takmer úplná absencia poctivej zmrzliny a dosť malý výber nealko nápojov  (na slnku bolo milión stupňov a takmer sa mi chytili horieť vlasy). Výnimkou bol stánok spoločnosti acaimania s ponukou chladených a mrazených lahôdok z tohto tropického ovocia (chutí trocha ako čučoriedky). Sami sme sa pri ňom zastavili hneď dvakrát, osvieženie v podobe chladeného džúsu či drene prišlo veľmi vhod. 

Záujem vzbudzoval i stánok s veselým barmanom, ktorý miešal alko i nealko drinky a popritom predvádzal trošku akrobacie. Sám už čo-to zdegustoval, takže aj k návštevníkom bol štedrý a nápoje miešal mocné. Chuť drinku to však nepokazilo a za domáce mango pyré, ktoré bolo súčasťou mojito mango si podľa mojej spoludegustátorky zaslúžil  100 bodov.

Nabudúce by som rád videl i ľahšie (na strávenie) jedlá, invenciu a tvorivý prístup a to ma privádza k myšlienke, čo je vlastne cieľom takéhoto podujatia a komu je určené. Má ukázať priemer a nakŕmiť ľudí alebo má priniesť niečo výnimočné a rozširovať obzory? Má ľudí iba nalákať do reštiky alebo ich aj vzdelať a prezentovať im nové suroviny a originálne spôsoby ich spracovania? A čo konveniencie a ich prezentácia profesionálmi? Stánok Coca Coly, ktorá metodicky, dlhodobo a s nehoráznym profitom prispieva k obezite celej planéty a závislosti na cukre, na podujatí nazvanom Gurmán Fest vyznieva ako zlý vtip. Ťažko sa však možno čudovať, keď si národný tím Slovenského zväzu kuchárov a cukrárov oblieka rondóny s logom Nestlé. Ja viem, že prachy, prachy a ešte raz prachy. Tak, ako v iných oblastiach života, aj tu by mal byť na prvom mieste človek a nie zisk. To už je však na inú úvahu, ktorá by bola asi dosť pochmúrna.  

P.S. Ak by ste z môjho mierne zmäteného filozofického príspevku nevedeli, čo som ním chcel povedať, ide o to, že sa nám Gurmán fest 2012 páčil, no priestoru na zdvíhanie pomyselnej latky je požehnane, kulinárske nebo je vysoko :)

P.P.S. Vína som videl toľko, akoby bol hlavným sponzorom Bakchus. Dobrého piva minimum. Kde sa pri podobných akciách ukrýva Sandorf, Kaltenecker či Erb? 

P.P.P.S. Ďakujem svojej priateľke za korekciu môjho nevyváženého pohľadu na vec a pomoc pri písaní.

Počteníčko II

Nie je všetko kniha, čo má písmenká a ak som sa tu minule rozplýval, že jaké ja mám fasa knižky o jedle, dnes stratím zopár slov o časákoch. V porovnaní s knihami sa jedná o záležitosť viac trendovú a odrážajúcu aktuálne dianie vo svete jedla. Sezónne suroviny a z nich vychádzajúce recepty, rozhovory so šéfkuchármi, recenzie reštaurácií i testy potravín. Kuchyne a všetko čo do nich patrí. Klebety a samozrejme väčšie či menšie množstvo reklamy. Prvým z nich je Apetit.

Stálica na lokálnom (rozumej československom) nebi tlačených médií, vychádza mesačne vo vydavateľstve BURDA Media 2000, s.r.o. Približne 100-stranový farebný časopis, v ktorom nájdete slušné množstvo receptov rešpektujúcich sezónu. V každom čísle vás známy šéfkuchár naučí pripravovať jedlo, či celé menu s kompletnou fotodokumentáciou. Nechýbajú ani porovnávacie testy potravín i vybavenia kuchyne a tipy na nákup delikates. Mne osobne sa páči seriál o spracovaní rôznych druhov mäsa a pohľadnice z cudziny. K dispozícii je i webová verzia www.apetitonline.cz a stánok Apetitu môžete zahliadnuť na Prague Food Festivale. Jednoducho ukážkový mainstream, ktorý si drží slušnú úroveň i stráviteľnú cenu (1,50 € v predplatnom a 1,99 € v stánku). Horšie stráviteľné je masívne množstvo reklamy, často od zadávateľov, ktorí síce platia, no s kvalitným jedlom majú pramálo spoločného. Jednoducho prachy diktujú víc než je zdrávo a reklamný škvár má negatívny dopad na celkovú kvalitu. Niekoho by mohol odradiť i  pragocentrizmus, ktorý z Apetitu mierne cítiť, no to je už vec osobných preferencií. Nasleduje Jamie.

Neúnavný chef zo Spojeného Kráľovstva, ktorý má toľko aktivít, že by vydali na tucet bežných životov. Medziiným vydavateľstvo Jamie Magazine Ltd. vydáva časopis na recyklovanom papieri z trvalo udržateľných zdrojov. Každé číslo je tematicky ladené, pričom koncepcia je podobná Apetitu, i keď samozrejme pokrýva omnoho väčšiu časť sveta. Taktiež v receptoch sa vyskytujú (z nášho pohľadu) exotickejšie suroviny a kto pozná Jamieho recepty, vie o čom hovorím. Čo sa týka ceny, v UK stojí jedno číslo 3,99 £ no u nás ho distribuuje Interpress za bratských 10,70 €, čo už je lúpežníctvo, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Jirko M. Nevadí, dáme si doviezť od kamošov spoza kanálu. Tretie čítanie v poradí je najexotickejšie a reprezentuje ho Lucky Peach.

Lucky Peach je prekladom japonského Momofuku, z čoho vyplýva, že za týmto výtvorom stojí David Chang. Oproti predošlým dvom je zostavený inak, receptov nájdete poskromne (ale pútavých), zato súvislého textu je väčšina z cca 175 strán a reklama takmer nijaká. Ja mám tretie číslo, ktorého témou sú šéfkuchári a kuchári, materiálu je v ňom naozaj mnoho a o známe mená nie je núdza. Obsah je pestrý. Od voľnej diskusie medzi šéfkuchármi, ktorí sa stretli na pive, cez postrehy z čistenia záchodov, až po filozofické zamyslenie o smerovaní kulinárskeho sveta zakončené pomerne depresívnou víziou. To všetko prekladané kresbami a rozhovormi s kuchármi z rôznych pozícií (armádna kuchárka) či kútov sveta (borec variaci na základni na Južnom póle). I keď to na prvé počutie znie ako zvláštny mix, číta sa výborne. Už po dvoch prvých číslach (recenzie tu) sa z Lucky Peach stala kultová záležitosť a prvé číslo si zrejme môžete už iba vydražiť na eBayi. Ak chcete recepty, nebude to vaša šálka kávy ale ak sa chcete pozrieť na svet očami šikovného a mierne agresívneho Davea, vyskúšajte. Za necelých 10 € vám z www.bookdepository.co.uk pošlú časopis o rozsahu menšej knihy s veselou vložkou v jeho strede :) Vydáva McSweeney`s Publishing LP.

Tak som sa opäť ukázal svoje hračky a na oplátku by som sa rád dozvedel o vašich. Máte svoj obľúbený časopis, či ich považujete len za také panské huncútstvo a mrhanie peniazmi? 

Rajčinový šalát s mozzarellou (alebo tofu)

V prípade tohto šalátu nie je príliš o čom filozofovať. Jednoduché jedlo, ktoré skvele poslúži ako ľahký obed či večera.  Keďže komponentov na jeho výrobu je skutočne iba pár, čím budú kvalitnejšie, tým lepší bude výsledok. Nebudem tu ale, milé deti, mlátiť prázdnu slamu, takéto múdrosti dnes rozdáva každý, kto vie gúgliť a videl tri diely Kluků v akci. Pre jedného až dvoch stravníkov potrebujete:

2 rajčiny

1 mozzarellu alebo adekvátne množstvo tofu

zopár mladých šalátových listov

4-5 listov bazalky

1 lyžica balzamového octu

½ lyžice sójovej omáčky

3-4 lyžice olivového oleja

vločková soľ

mleté čierne korenie

Keď máte všetky suroviny ide to takmer samo. Rajčiny nakrájajte na plátky, šalátové i bazalkové listy natrhajte, rovnako i mozzarellu alebo tofu. Z tekutých prísad vymiešajte zálievku a polejte ňou prísady netekuté. Zľahka premiešajte. Posypte soľou (opatrne, je tam už sójovka) a čerstvo mletým korením. Hotovo. Šalát je chuťovo výrazný, vďaka sójovej omáčke a rajčinám prevláda chuť umami, listový šalát celé jedlo odľahčuje a osviežuje. Jedávam ho bez pečiva, no je to na vás.

Ad: Rajčiny. Spolu s papričkami jalapeño patria k mojim najobľúbenejším surovinám v kuchyni. Táto plodina (z botanického hľadiska ovocie, z kulinárskeho zelenina) sa ku nám dostala s najväčšou pravdepodobnosťou vďaka conquistadorovi Hernánovi Cortésovi. Ten nelenil, a po tom, čo hrdinsky povraždil polonahých Aztékov, dopravil na starý kontinent všetko, čo sa mu v Tenochtítlane podarilo ukoristiť. Po rokoch a storočiach kultivácie a kríženia sa dnes môžeme tešiť (Aztékovia už pomenej) z pestrej palety odrôd a robiť si výborné šaláty :D

P.S. Okrem kulinárskeho potešenia sú rajčiny (paradoxne, tepelne upravené ešte viac) bohatým zdrojom lykopénu, ktorý je významným činiteľom v prevencii nádorových ochorení.