23. 2. 2012

Prečo nevolím

Upozornenie: nasledujúci text obsahuje vysvetlenie mojich pohnútok a  názorov a v nijakom prípade nenavádza k násiliu, či nezodpovednému správaniu. Bude tu uverejnený do volieb, nakoľko by som svoje lyrické texty o jedle nerád kontaminoval ľahostajným filozofovaním, či dokonca politikárčením.

Opäť sa raz blíži radostný čas volieb, falošných nádejí, chvíľkových ilúzií a ostatného folklóru s tým spojeného. Následkom tohto spoločenského ruchu čím ďalej častejšie  dostávam  otázku, ktorá partaj (alebo alfa samec či samica) získa moje sympatie, papierové lístky, krúžky a podobne. Nie všetci sú schopní  či ochotní akceptovať moju odpoveď. Nebudem voliť a mám pre to dôvody, o ktorých je ťažké hovoriť na počkanie a o mnohých často ešte len premýšľam a prehodnocujem ich. Jedným z nich je moje dlhodobé presvedčenie, že politické dianie je iba bábkovým divadlom, s tým, že marionetárov nevidno a majiteľ bábkového divadla žije v úplne inej realite a ak sleduje správy, od smiechu roluje po podlahe. Úspechu predstavenia napomáha fakt, že novinári (tzv. siedma veľmoc), ktorých poslaním kedysi bolo nazerať za oponu a striehnuť na prešľapy majiteľa divadla, na svoju úlohu abdikovali a stali sa úplne obyčajnými zamestnancami  riadenými výsostne ekonomickými pohnútkami. To sa nám mimochodom stalo väčšine, akurát u žurnalistov to viac bije do očí a má to väčšie následky na fungovanie vecí verejných. Cesta k urnám (príznačné slovo) mi preto evokuje situáciu, v ktorej vás má v moci mrzký sociopat a môžete si vybrať medzi pomalou a o niečo rýchlejšou smrťou. Znie to síce depresívne a pesimisticky ale v skutočnosti je to iba realita, ktorú sme si dlho pestovali svojou ľahostajnosťou, pohodlnosťou a zvykom žiť na dlh (ekonomický, enviromentálny, spoločenský). 
 
Rozmýšľam radšej o veciach, ktoré sa mi zdajú dôležitejšie ako politickí podnikatelia a zabávači, ktorí ma svojou drzosťou urážajú, a z ktorých humoru  ma navyše mrazí. Myslím, že nás čakajú komplikované prekážky a neľahké riešenia (ak  vôbec nejaké). Sledujem s pobúrením, ako nám Monsanto siaha na potraviny, ako Veolia nenápadne infiltruje vodu, ako Google zbiera informácie a zavádza cenzúru.  V čase, keď sa  nenažranosť a bezcitnosť stávajú synonymami materiálneho úspechu je dôležité opäť sa naučiť komunikovať s blízkymi, odolať mediálnej manipulácii, otupujúcemu konzumu a spoliehať sa na vlastný rozum a vlastné sily. Nežiť v strachu, spolupracovať s okolím a nenechať sa nahovoriť na pohodlné riešenia, neuveriť falošným mesiášom. Ekonomicky bojkotovať mocných, pretože to je jediný jazyk, ktorému rozumejú, no pamätať pritom na to, že bez boja sa moci nevzdajú a sú pripravení. To je len zopár myšlienok, ktoré mi víria hlavou, a na ktoré každý z nás nájde alebo nenájde odpoveď sám. Dumám nad tým, ako túto realitu skĺbiť s každodenným životom, nestať sa pritom vydedencom spoločnosti žijúcim v odľahlých lesoch a trpiacim samomluvou. 


  Okrem takýchto abstraktných tém dennodenne hľadám, kde kúpiť kvalitné potraviny, koľko ma budú stáť a čo z nich uvarím, aby ostatným chutilo. Učím sa brúsiť nože. Čítam knihy  a sem tam píšem o jedle. Riešim, či nevyhnutne potrebujem nový osobný prehrávač a či ho náhodou nevyrábajú novodobí otroci. Premýšľam o tom, ako čo najmenej platiť zdieračom z T-comu, o tom, čo mi Facebook prináša a čo mi berie. O obyčajných veciach týkajúcich sa rodiny, priateľov, práce a zdravia.

Snažím sa nevzdať sa optimizmu  a z času na čas sa oprostiť od príliš vážneho nazerania na svet. Vtedy myslím na to, ako nás z obláčiku sleduje Boh (kresťanský i moslimský), Šiva, Buddha, יהוה   a všetci ostatní, pijú pivo (niektorí nealko), jedia tapas, chvíľami sa smejú a chvíľami plačú nad tým, akí sme namyslení, egocentrickí a ješitní. 

To sú veci, pre ktoré nemám čas a ani chuť venovať sa nákladnému kabaretu volieb. Okrem toho ma to uchráni od čiernych predstáv, v ktorých vtrhnem do parlamentu s ľahkým guľometom a popravím všetkých na počkanie. Radšej pôjdem niekam na výlet a urobím si s frajerkou pekný deň.  Tým nikoho neodsudzujem a ani na nič nenavádzam, sám mám v mnohých veciach hokej a netuším ako sa svet okolo nás bude vyvíjať. Iba si myslím, že jednou z možností je vyjsť z prítmia divadla a ponamáhať si oči a myseľ na dennom svetle.

Peace

12 komentárov:

  1. Palec hore!!!uplne suhlasim,a dakujem za skvele pocitanie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Dano, chapem tieto pohnutky. Najtazsie na tomto celom je ale tak trochu schizofrenia, teda boj na oboch frontoch. S tym sa vela ludi nevie vyrovnat. Je jasne, ze sa svet meni, meni sa cely system. Ale nejde, aby sme z jedneho systemu presli do druheho useknutim, zo dna na den. V tomto zmysle treba ist aj volit a samozrejme zaroven aj riesit veci vo svojom najblizsom okoli.

    Nezabudnime, ze minuly rok dostala nobelovku za ekonomiu sociologicka, ktorej vyslo po 30 rokoch skumania, ze najzivotaschopnejsie na prezitie su nie staty, ale komunity. Takze volme aspon mensie zlo a zaroven si pripravujme komunitu, ktora casom prevezme vsetko, co potrebujeme k denno-dennemu zivotu.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. viktor, nebudem voliť menšie zlo, nemyslím si, že to je cesta. Vyjadril som sa prečo. Useknutie určite nie, to som chcel ako 19-ročný anarchista. Komunita je asi to, čo by som si aj ja prial a čo si vonkoncom nebudú priať mocní tohoto sveta.

      Odstrániť
    2. Toto je neriesitelna dilema. Chytak je v tom, ze nevolenie = volenie vacsieho zla... ;-)

      Odstrániť
    3. "Zlo" je rovnaké, iba má inú masku ;-)

      Odstrániť
    4. Ano, lenze tu je to zlo navyse prenesene aj na nevolenie. Rezignacia je potom uz len ticha podpora vacsieho zla. Zaroven zbozne zelanie kazdeho politika... ;-)

      Odstrániť
    5. Zbožným želaním každého, kto má v rukách reálnu moc, je aby som si niektorú bábku vybral, diskutoval o tom, zapojil sa do zábavky. Ak to odmietnem, som obvinený z rezignácie. Ja NEREZIGNUJEM, pre mňa sú iba voľby zbytočným divadlom. Toť vše.

      Odstrániť
    6. Aby si ma nechápal zle, ja ťa neobviňujem z toho, že toho máš plné zuby. Ani že si rezignoval. Rovnako tak sa nemusíš obhajovať. Asi pred mesiacom som sa na vec pozeral presne tak isto. Priznaním si rezignácie nič nestratíš ani z teba neubudne.
      Nemusíš sa zapájať do debaty, ani zbytočne diskutovať, toto sa dá vyriešiť vo vlastnej hlave a podľa toho sa aj zariadiť.
      Prepáč mi keď mám pocit, že posúvaš celú vinu na divadlo menom politika. Pretože na vine sme v prvom rade my, bežní ľudia, keď sme nezastavili hajzlov. Tragédia nie je, že ľudia sú hajzli, ale že dobrí ľudia mlčia, keď sa majú ozvať.

      Odstrániť
  3. Ja sa "bavím" na predvolebných plagátoch, ktoré sú VŠADE (čudujem sa že ešte na Dóme sv. Martina žiaden nevisí) aj keď je to celé dosť smutné...Dobré čítanie Daniel! Pekný deň :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Tento komentár bol odstránený autorom.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. (pozn. Svůj původní komentář jsem odstranil, jelikož jsem potřeboval doplnit ještě pár věcí. To jen tak abych řekl...)

    Nemyslím si, že vyděděnci společnosti žijící v odlehlých lesích samomluvou trpí. Jen ji mají, prosím. ─ Mají toho hodně. ─ ─
    Mám žít pro společnost? Mám žít proto, abych se lidem líbil? Aby mě lidi měli rádi a abych byl takovej ten uhlazenej panáček s "moudrými" názory? Byl in a fashion? Achjo, o tomhle se nemá mluvit. To se má držet v sobě a myslet si; mít tu neuvěřitelnou volnost myslet si, co chci, to je povznášející (pro mě). Považujme si toho (všichni). Ne.
    Právě hovor k sobě je možná lidem nástrojem k tomu, aby povzbudili sebe sama, aby se projevili bez okolků, hovořili nejotevřeněji ze všech možných způsobů otevřenosti. Je to bipolarita osobnosti, schizofrenie? Nevím, já myslím, že ne. Takže vím, nebo spíš tuším, že ne. Netuším, jsem mírně přesvědčen. Ale je to podivné, samozřejmě. Podivné - tak nějak hezky podivné, prosím. (Dobrá, jsem si vědom toho, že vazba 'trpět (čím)' je brána ve smyslu přímé konfrontace s danou věcí [většinou nějakou chorobou, patologickým stavem těla nebo duše], ale prosím, v tomto ohledu mě neber{te} za slovíčko :D )
    Jinak, tvůj názor se velmi chronicky podobá tomu mému. Snad že stejná diagnóza...

    Velmi často, když se takto vypíšu, mám pocit, jako bych to činil proti své vůli, ovšem ten samotný pocit výčitky, že jsem to udělal, se dostaví až posléze. Dost hnusný, doufám, že Vy si nic takovým neprocházíte. Ale zase i když to lze vzít zpět - ale většinou ne - nechám to tak, nabídnu to, ostatní si obrázek udělají, a jaký ten obrázek bude, to už je pro mě tak úžasně nepodstatné, že je mi krásně. A tím si, prosím, neprotiřečím, netvrdím, že názory jiných lidí mám u prdele, to vůbec ne. Musíme myslet a dělat závěry. To je ta božská svoboda, o které jsem žvanil na začátku...

    Nyní, omlouvám se za moje výplody, které tu Varič Daniel může mít na očích a rovněž sorry Vám všem tu. Vždy, po svých psaníčkách, mám ohromnou potřebu se spotřebiteli omluvit. Nevím, jestli zboží, které jsem zde vyprodukoval, vykazuje nějakou určitou míru kvality a je hodno ohodnocení vůbec, ale jedno vím, vyrobil jsem to z takového toho hřejivého pocitu a z povinnosti, které se zříkám. Hm, zase trošku rozkol v hlavě, ale TO BUDE DOBRÝ! ;-)

    Přeju Vám pohodu, buďte zdrávi...

    OdpovedaťOdstrániť