Prečo nevolím

Upozornenie: nasledujúci text obsahuje vysvetlenie mojich pohnútok a  názorov a v nijakom prípade nenavádza k násiliu, či nezodpovednému správaniu. Bude tu uverejnený do volieb, nakoľko by som svoje lyrické texty o jedle nerád kontaminoval ľahostajným filozofovaním, či dokonca politikárčením.

Opäť sa raz blíži radostný čas volieb, falošných nádejí, chvíľkových ilúzií a ostatného folklóru s tým spojeného. Následkom tohto spoločenského ruchu čím ďalej častejšie  dostávam  otázku, ktorá partaj (alebo alfa samec či samica) získa moje sympatie, papierové lístky, krúžky a podobne. Nie všetci sú schopní  či ochotní akceptovať moju odpoveď. Nebudem voliť a mám pre to dôvody, o ktorých je ťažké hovoriť na počkanie a o mnohých často ešte len premýšľam a prehodnocujem ich. Jedným z nich je moje dlhodobé presvedčenie, že politické dianie je iba bábkovým divadlom, s tým, že marionetárov nevidno a majiteľ bábkového divadla žije v úplne inej realite a ak sleduje správy, od smiechu roluje po podlahe. Úspechu predstavenia napomáha fakt, že novinári (tzv. siedma veľmoc), ktorých poslaním kedysi bolo nazerať za oponu a striehnuť na prešľapy majiteľa divadla, na svoju úlohu abdikovali a stali sa úplne obyčajnými zamestnancami  riadenými výsostne ekonomickými pohnútkami. To sa nám mimochodom stalo väčšine, akurát u žurnalistov to viac bije do očí a má to väčšie následky na fungovanie vecí verejných. Cesta k urnám (príznačné slovo) mi preto evokuje situáciu, v ktorej vás má v moci mrzký sociopat a môžete si vybrať medzi pomalou a o niečo rýchlejšou smrťou. Znie to síce depresívne a pesimisticky ale v skutočnosti je to iba realita, ktorú sme si dlho pestovali svojou ľahostajnosťou, pohodlnosťou a zvykom žiť na dlh (ekonomický, enviromentálny, spoločenský). 

 

Rozmýšľam radšej o veciach, ktoré sa mi zdajú dôležitejšie ako politickí podnikatelia a zabávači, ktorí ma svojou drzosťou urážajú, a z ktorých humoru  ma navyše mrazí. Myslím, že nás čakajú komplikované prekážky a neľahké riešenia (ak  vôbec nejaké). Sledujem s pobúrením, ako nám Monsanto siaha na potraviny, ako Veolia nenápadne infiltruje vodu, ako Google zbiera informácie a zavádza cenzúru.  V čase, keď sa  nenažranosť a bezcitnosť stávajú synonymami materiálneho úspechu je dôležité opäť sa naučiť komunikovať s blízkymi, odolať mediálnej manipulácii, otupujúcemu konzumu a spoliehať sa na vlastný rozum a vlastné sily. Nežiť v strachu, spolupracovať s okolím a nenechať sa nahovoriť na pohodlné riešenia, neuveriť falošným mesiášom. Ekonomicky bojkotovať mocných, pretože to je jediný jazyk, ktorému rozumejú, no pamätať pritom na to, že bez boja sa moci nevzdajú a sú pripravení. To je len zopár myšlienok, ktoré mi víria hlavou, a na ktoré každý z nás nájde alebo nenájde odpoveď sám. Dumám nad tým, ako túto realitu skĺbiť s každodenným životom, nestať sa pritom vydedencom spoločnosti žijúcim v odľahlých lesoch a trpiacim samomluvou. 

  Okrem takýchto abstraktných tém dennodenne hľadám, kde kúpiť kvalitné potraviny, koľko ma budú stáť a čo z nich uvarím, aby ostatným chutilo. Učím sa brúsiť nože. Čítam knihy  a sem tam píšem o jedle. Riešim, či nevyhnutne potrebujem nový osobný prehrávač a či ho náhodou nevyrábajú novodobí otroci. Premýšľam o tom, ako čo najmenej platiť zdieračom z T-comu, o tom, čo mi Facebook prináša a čo mi berie. O obyčajných veciach týkajúcich sa rodiny, priateľov, práce a zdravia.

Snažím sa nevzdať sa optimizmu  a z času na čas sa oprostiť od príliš vážneho nazerania na svet. Vtedy myslím na to, ako nás z obláčiku sleduje Boh (kresťanský i moslimský), Šiva, Buddha, יהוה   a všetci ostatní, pijú pivo (niektorí nealko), jedia tapas, chvíľami sa smejú a chvíľami plačú nad tým, akí sme namyslení, egocentrickí a ješitní. 

To sú veci, pre ktoré nemám čas a ani chuť venovať sa nákladnému kabaretu volieb. Okrem toho ma to uchráni od čiernych predstáv, v ktorých vtrhnem do parlamentu s ľahkým guľometom a popravím všetkých na počkanie. Radšej pôjdem niekam na výlet a urobím si s frajerkou pekný deň.  Tým nikoho neodsudzujem a ani na nič nenavádzam, sám mám v mnohých veciach hokej a netuším ako sa svet okolo nás bude vyvíjať. Iba si myslím, že jednou z možností je vyjsť z prítmia divadla a ponamáhať si oči a myseľ na dennom svetle.

Peace