Na sever: Štokholm

Vždy ma akosi podvedome lákali severské krajiny. Viac ako piesočné pláže Chorvátska, Talianska alebo kokosové orechy Dominikánskej republiky.  Niežeby ma vyvaľovanie na pláži s cuba libre v ruke a pojedanie grilovaných rýb  pri západe slnka nebavilo, je to úžasný relax a more má tiež svoje čaro, no tmavé a chladné lesy severu majú v sebe niečo, čo ma od malička priťahuje. Možno je to nejaká stratená genetická línia a možno som len rád v detstve čítal rozprávky severských národov z knihy Z rozprávky do rozprávky. Fascinuje ma urputnosť a vytrvalosť ľudí, ktorí dokázali prekonať nepriazeň prostredia, ktoré ich obklopovalo a vybudovať prosperujúcu krajinu. Aj vďaka solidarite a schopnosti myslieť na budúcnosť. To je moja predstava európskeho severu.

Keďže aj môj brat a naši rodičia zdieľajú záujem o sever a pobaltie, absolvovali sme koncom augusta intenzívnu dovolenku po trase Štokholm – Talin – Riga. Intenzívnu preto, lebo sa nám do cca týždňového itineráru podarilo vtesnať  naozaj hojné množstvo lokalít. Cestovali sme na vlastnú päsť a tým pádom sa nám podarilo udržať náklady v naozaj rozumnej miere. Po približne štvrťročnom plánovaní sme v brutálne skorých ranných hodinách vyrazili z Viedne na cestu, teda do vzduchu.

Už o deviatej ráno sme pristáli na letisku Arlanda, vyzdvihli si objednané Stockholm Cards a presunuli sa prímestským vlakom na hlavnú stanicu v centre Štokholmu. Privítalo nás skutočne nádherné počasie, ktoré vydržalo v podstate až do posledného dňa výletu, a za ktoré má u mňa starý Odin kladný bod a fľašu akvavitu. Batohy sme uložili v úschovni a vyrazili na prechádzku do starého mesta  a plavbu po miestnych kanáloch.

Staré mesto je krásne, plné úzkych uličiek a impozantných budov (na čele s Kráľovským palácom a Štokholmskou katedrálou), no keďže sa akurát konal Vattenfall World Triathlon, hustota zaľudnenia pripomínala pekinské metro v čase špičky. Plavba kráľovským kanálom nesklamala, jediné, čo mi prekážalo, boli bočné okná lode, vďaka ktorým má  väčšina fotiek čarovné svetelné odlesky.  

Cestou do hotela sme sa vyhladovaní zastavili v  kebab domčeku, kde sa síce nekonala vysoká gastronómia, no jedlo bolo chutné a ceny priaznivé (Tanier s dvoma druhmi mäsa, omáčkami, zeleninou a hranolkami + nealko za cca 70 SEK – 8 €). Ak nie ste príliš hladní, porcia nasýti dvoch ľudí. Ubytovanie v samoobslužnom hoteli Omena prebehlo hladko a zmohli sme sa už len zaobstaranie zásob v potravinách siete Coop, kde sa dá nakúpiť za (na švédske pomery) slušné ceny. Čo sa týka hotela, izby síce nemajú okná a sú rozlohou skutočne malé, no na druhej strane dobre vybavené, v centre Štokholmu a za dobrú cenu.

Nasledujúce ráno sme zamierili na ostrov Djurgården (v preklade Park hier), kde sme úplnou náhodou navštívili Aquaria Vattenmuseum, ktoré ma uchvátilo napriek tomu, že som už niečo podobné párkrát videl. Dažďový prales, množstvo akvárií, i umelý potok, ktorým od októbra do decembra tiahnu lososy. Atrakcia nielen pre deti. Vo všeobecnosti na mňa múzeá v Štokholme urobili veľmi dobrý dojem a ani v jednom som sa nenudil. Snáď to bolo spôsobené ochotnými zamestnancami, ktorý pôsobili dojmom, že ich práca baví a minimom zákazov a príkazov.

Po múzeu vody prišlo na rad múzeum vodky, totiž Spritmuseum, ktoré bolo celé venované nápoju značky Absolut. Kultúrny zážitok, ktorý okrem umeleckých i faktografických exponátov obsahoval aj časť venovanú reštriktívnej politike štátu a dlhoročnému boju s alkoholizmom. V tejto súvislosti snáď stojí za zmienku, že švédska vláda v roku 2008 odpredala značku Absolut skupine Pernod Ricard za 55 miliárd SEK.

Neďaleko Spritmuseum sa nachádza nádherná budova, ktorá určite neujde vašej pozornosti, najväčšie švédske múzeum venované kultúrnej histórii krajiny, Nordiska museet. Nádherná výkladná skriňa (nielen) švédskej kultúry. V čase našej návštevy sa tu okrem iného nachádzali aj výstavy interiérov, šperkov či expozícia venovaná národu Sami. V prípade, že sa v Štokholme zdržíte dlhšie, môže sa stať, že vám toto múzeum zaberie celý deň.

Poslednou zastávkou druhého dňa bol Skansen, ktorý dal meno všetkým ostatným skanzenom. Skansen je prvým múzeom vo voľnej prírode a bol založený v roku 1891 mužom menom Artur Hazelius. Jeho hlavným cieľom je priblížiť ľuďom históriu života na vidieku a usadlostiach, ukázať záhrady, domáce i divo žijúce zvieratá. Konajú sa tu i rôzne ľudové slávnosti pri príležitosti osláv Slnovratu, Vianoc, či sviatku Valpuržina noc. Okrem domov, fariem, záhrad, pódia a zoo sa v areáli nachádzajú i stánky s jedlom a nápojmi, remeselníci a veveričky. Ak sa odhodláte na dôkladnú návštevu, tiež vám odporúčam vyhradiť si pol dňa. 

Skorú večeru sme tentokrát absolvovali v malej indickej reštike kúsok od hotela. Obsluhoval nás prívetivý majiteľ, ktorý nám ochotne objasnil švédske menu slušnou angličtinou. Fotky nemám, najprv som bol príliš hladný na to, aby ma napadlo zapnúť foťák a následne som si doň naplakal. Akosi som si neuvedomil, že si objednávam u Inda a opekaná jahňacina bola podľa môjho želania skutočne pikantná (úroveň armageddon). Statočne som ju však zjedol (čím dlhšie som jedol, tým menej som vnímal štipľavosť) a ostatní stolovníci si pochvaľovali. Vyskúšali sme lokálne aj české pivá a pobrali sa do hotela. Ad pivá. Či už domáce alebo zahraničné, každé pivo má maximálny obsah alkoholu 3,5 %. Je to dané tým, že predaj nápojov presahujúci túto hranicu kontroluje štát. Pivo tak našincovi chutí dosť zvláštne, akoby bolo riedené vodou.

V pondelok ráno sme zamierili do múzea Vasa, ktoré je svetovou raritou. Nachádza sa v ňom loď Vasa (nazvaná podľa vládnucej dynastie), ktorá stroskotala 10. augusta 1628, tesne predtým, než sa jej po prvýkrát podarilo opustiť domovský prístav. V roku 1956 ju znovuobjavil Anders Franzén, ktorý zistil, že sa vďaka slaným vodám baltiku zachovala vo výbornom stave a v roku 1961 ju po predchádzajúcich prípravách opäť vytiahli nad hladinu. Nasledovala rekonštrukcia a konzervácia, ktorá trvala 17 rokov. V múzeu možno okrem lode vidieť dokument o stavbe, potopení i vylovení lode a množstvo modelov a doplňujúcich informácií.

Po múzeu Vasa nasledovala vyhliadka Skyview, vybudovaná na Globe, multifunkčnom štadióne, v ktorom sa v roku 2013 odohrávali MS v ľadovom hokeji. Výhľad z vrchu štadiónu v presklenej guli je síce fajn, no nie ohurujúci. Televízna veža v Taline je iná káva ale o tom nabudúce. Cestou z Globu sme sa zastavili v mestskom parku Tantolunden, o ktorý má skvelé recenzie, no naživo je to dosť obyčajný park. Taký máme aj v Nitre na Sihoti. Kúsok od parku je piváreň s reštauráciou Zinkens Krog. Tu sme konečne ochutnali niečo z lokálnej kuchyne, konkrétne kottbular, mäsové gule so zemiakovou kašou a brusnicami a gravad lax, čo je vlastne losos naložený v zmesi soli, cukru a kôpru. Obe jedlá boli chutné, najmä losos ma dosť oslovil a rozhodne ho skúsim vyrobiť aj doma. Náladu nám spravil majiteľ, ktorý ceny jedál aj celkového účtu zaokrúhľoval výrazne smerom nadol (asi mu nás prišlo ľúto po zistení, že sme so Slovenska) a celková útrata aj s nápojmi bola rovných 500 SEK, teda asi 58 €.

Nasledujúce ráno sme vyrazili na letisko Bromma, odkiaľ nám letelo lietadlo do Talinu. Za zmienku stojí svojrázna výzdoba budovy letiska, ktorá má dostala hneď zrána do kolien a výrazne mi zlepšila náladu.

 A nabudúce z Talinu :)