Vždy ma akosi podvedome lákali
severské krajiny. Viac ako piesočné pláže Chorvátska, Talianska alebo kokosové
orechy Dominikánskej republiky. Niežeby
ma vyvaľovanie na pláži s cuba libre v ruke a pojedanie
grilovaných rýb pri západe slnka
nebavilo, je to úžasný relax a more má tiež svoje čaro, no tmavé a chladné
lesy severu majú v sebe niečo, čo ma od malička priťahuje. Možno je to
nejaká stratená genetická línia a možno som len rád v detstve čítal
rozprávky severských národov z knihy Z rozprávky do rozprávky.
Fascinuje ma urputnosť a vytrvalosť ľudí, ktorí dokázali prekonať
nepriazeň prostredia, ktoré ich obklopovalo a vybudovať prosperujúcu
krajinu. Aj vďaka solidarite a schopnosti myslieť na budúcnosť. To je moja
predstava európskeho severu.
Keďže aj môj brat a naši
rodičia zdieľajú záujem o sever a pobaltie, absolvovali sme koncom augusta
intenzívnu dovolenku po trase Štokholm – Talin – Riga. Intenzívnu preto, lebo
sa nám do cca týždňového itineráru podarilo vtesnať naozaj hojné množstvo lokalít. Cestovali sme
na vlastnú päsť a tým pádom sa nám podarilo udržať náklady v naozaj
rozumnej miere. Po približne štvrťročnom plánovaní sme v brutálne skorých
ranných hodinách vyrazili z Viedne na cestu, teda do vzduchu.
Už o deviatej ráno sme
pristáli na letisku Arlanda, vyzdvihli si objednané Stockholm Cards
a presunuli sa prímestským vlakom na hlavnú stanicu v centre
Štokholmu. Privítalo nás skutočne nádherné počasie, ktoré vydržalo
v podstate až do posledného dňa výletu, a za ktoré má u mňa
starý Odin kladný bod a fľašu akvavitu. Batohy sme uložili v úschovni
a vyrazili na prechádzku do starého mesta a plavbu po miestnych
kanáloch.
Staré mesto je krásne, plné
úzkych uličiek a impozantných budov (na čele s Kráľovským palácom
a Štokholmskou katedrálou), no keďže sa akurát konal Vattenfall World
Triathlon, hustota zaľudnenia pripomínala pekinské metro v čase špičky. Plavba
kráľovským kanálom nesklamala, jediné, čo mi prekážalo, boli bočné okná lode,
vďaka ktorým má väčšina fotiek čarovné
svetelné odlesky.
Cestou do hotela sme sa
vyhladovaní zastavili v kebab domčeku, kde sa síce nekonala vysoká
gastronómia, no jedlo bolo chutné a ceny priaznivé (Tanier s dvoma
druhmi mäsa, omáčkami, zeleninou a hranolkami + nealko za cca 70 SEK – 8
€). Ak nie ste príliš hladní, porcia nasýti dvoch ľudí. Ubytovanie
v samoobslužnom hoteli Omena prebehlo hladko a zmohli sme sa už len zaobstaranie
zásob v potravinách siete Coop, kde sa dá nakúpiť za (na švédske pomery)
slušné ceny. Čo sa týka hotela, izby síce nemajú okná a sú rozlohou
skutočne malé, no na druhej strane dobre vybavené, v centre Štokholmu a za
dobrú cenu.
Nasledujúce
ráno sme zamierili na ostrov Djurgården (v preklade Park hier), kde sme úplnou
náhodou navštívili Aquaria Vattenmuseum, ktoré ma uchvátilo napriek tomu, že som už niečo
podobné párkrát videl. Dažďový prales, množstvo akvárií, i umelý potok,
ktorým od októbra do decembra tiahnu lososy. Atrakcia nielen pre deti. Vo
všeobecnosti na mňa múzeá v Štokholme urobili veľmi dobrý dojem a ani
v jednom som sa nenudil. Snáď to bolo spôsobené ochotnými zamestnancami,
ktorý pôsobili dojmom, že ich práca baví a minimom zákazov
a príkazov.
Po múzeu vody prišlo na rad múzeum vodky, totiž Spritmuseum, ktoré bolo
celé venované nápoju značky Absolut. Kultúrny zážitok, ktorý okrem umeleckých
i faktografických exponátov obsahoval aj časť venovanú reštriktívnej
politike štátu a dlhoročnému boju s alkoholizmom. V tejto
súvislosti snáď stojí za zmienku, že švédska vláda v roku 2008 odpredala
značku Absolut skupine Pernod Ricard za 55 miliárd SEK.
Neďaleko Spritmuseum sa nachádza nádherná budova, ktorá určite neujde
vašej pozornosti, najväčšie švédske múzeum venované kultúrnej histórii krajiny,
Nordiska museet. Nádherná výkladná skriňa (nielen) švédskej kultúry.
V čase našej návštevy sa tu okrem iného nachádzali aj výstavy interiérov,
šperkov či expozícia venovaná národu Sami. V prípade, že sa
v Štokholme zdržíte dlhšie, môže sa stať, že vám toto múzeum zaberie celý
deň.
Poslednou zastávkou druhého dňa bol Skansen, ktorý dal meno všetkým
ostatným skanzenom. Skansen je prvým múzeom vo voľnej prírode a bol založený
v roku 1891 mužom menom Artur Hazelius. Jeho hlavným cieľom je priblížiť
ľuďom históriu života na vidieku a usadlostiach, ukázať záhrady, domáce
i divo žijúce zvieratá. Konajú sa tu i rôzne ľudové slávnosti pri
príležitosti osláv Slnovratu, Vianoc, či sviatku Valpuržina noc. Okrem domov,
fariem, záhrad, pódia a zoo sa v areáli nachádzajú i stánky s jedlom
a nápojmi, remeselníci a veveričky. Ak sa odhodláte na dôkladnú
návštevu, tiež vám odporúčam vyhradiť si pol dňa.
Skorú večeru sme tentokrát absolvovali v malej indickej reštike
kúsok od hotela. Obsluhoval nás prívetivý majiteľ, ktorý nám ochotne objasnil
švédske menu slušnou angličtinou. Fotky nemám, najprv som bol príliš hladný na
to, aby ma napadlo zapnúť foťák a následne som si doň naplakal. Akosi som
si neuvedomil, že si objednávam u Inda a opekaná jahňacina bola podľa
môjho želania skutočne pikantná
(úroveň armageddon). Statočne som ju však zjedol (čím dlhšie som jedol, tým menej
som vnímal štipľavosť) a ostatní stolovníci si pochvaľovali. Vyskúšali sme
lokálne aj české pivá a pobrali sa do hotela. Ad pivá. Či už domáce alebo
zahraničné, každé pivo má maximálny obsah alkoholu 3,5 %. Je to dané tým, že
predaj nápojov presahujúci túto hranicu kontroluje štát. Pivo tak našincovi
chutí dosť zvláštne, akoby bolo riedené vodou.
V pondelok ráno sme zamierili do múzea Vasa, ktoré je svetovou
raritou. Nachádza sa v ňom loď Vasa (nazvaná podľa vládnucej dynastie),
ktorá stroskotala 10. augusta 1628, tesne predtým, než sa jej po prvýkrát
podarilo opustiť domovský prístav. V roku 1956 ju znovuobjavil Anders
Franzén, ktorý zistil, že sa vďaka slaným vodám baltiku zachovala vo výbornom
stave a v roku 1961 ju po predchádzajúcich prípravách opäť vytiahli
nad hladinu. Nasledovala rekonštrukcia a konzervácia, ktorá trvala 17
rokov. V múzeu možno okrem lode vidieť dokument o stavbe, potopení
i vylovení lode a množstvo modelov a doplňujúcich informácií.
Po múzeu Vasa nasledovala vyhliadka Skyview, vybudovaná na Globe,
multifunkčnom štadióne, v ktorom sa v roku 2013 odohrávali MS
v ľadovom hokeji. Výhľad z vrchu štadiónu v presklenej guli je
síce fajn, no nie ohurujúci. Televízna veža v Taline je iná káva ale
o tom nabudúce. Cestou z Globu sme sa zastavili v mestskom parku
Tantolunden, o ktorý má skvelé recenzie, no naživo je to dosť obyčajný
park. Taký máme aj v Nitre na Sihoti. Kúsok od parku je piváreň
s reštauráciou Zinkens Krog. Tu sme konečne ochutnali niečo z lokálnej
kuchyne, konkrétne kottbular, mäsové gule so zemiakovou kašou a brusnicami
a gravad lax, čo je vlastne losos naložený v zmesi soli, cukru
a kôpru. Obe jedlá boli chutné, najmä losos ma dosť oslovil a rozhodne
ho skúsim vyrobiť aj doma. Náladu nám spravil majiteľ, ktorý ceny jedál aj
celkového účtu zaokrúhľoval výrazne smerom nadol (asi mu nás prišlo ľúto po
zistení, že sme so Slovenska) a celková útrata aj s nápojmi bola
rovných 500 SEK, teda asi 58 €.
Nasledujúce ráno sme vyrazili na letisko Bromma, odkiaľ nám letelo
lietadlo do Talinu. Za zmienku stojí svojrázna výzdoba budovy letiska, ktorá má
dostala hneď zrána do kolien a výrazne mi zlepšila náladu.
Teda som úplne nadšená Tvojím blogom. Už takmer tri hodiny tu čumím a slintám nad perfetnými jedlami a čo viac, skutočne super do detailov všetko krásne aj humorne opísané. Veeeľa som sa tu aj naučila :-)
OdpovedaťOdstrániťProste super-super blog. Tato prehliadka tvojho putovania Štokholmom bola veľmi zaujímavá. Fotky perfiš :-) Dúfam že mi už odteraz neujde ani jeden Tvoj príspevok :-) ukladám si ťa k sebe na blog. A hlásim sa k tvojím sledovateľom. Ďakujem a prajem krásne dni.
Ahoj. Ďakujem za povzbudivé slová a som poctený Tvojím záujmom. Snáď sa mi podarí dosiahnuť, aby boli moje príspevky čo najzaujímavejšie.
Odstrániť