Baklažánová nátierka a baklažánová nátierka

Predtým, než dokončím cestovateľskú trilógiu, dávam k dobru dva recepty na nátierky zo zeleniny, ktorá je práve v sezóne a v hojnom počte sa kumuluje na záhrade i v špajzi, totiž z ľuľku baklažánového. Tento príbuzný zemiaku a napríklad i tabaku (jemne nahorklú chuť spôsobujú nikotínové alkaloidy) je vďačnou potravinou a po správnej úprave z neho možno vyrábať takmer čokoľvek, akurát fajočku by som ním nenapchával.  

Základom nátierky je v tomto prípade hmota, ktorú pripravíte jednoduchým postupom. Menšie baklažány (10-15 cm) poprepichujte na pár miestach vidličkou a uložte na plech vyložený papierom na pečenie (šťava z plodov sa vám tak nepripečie na plech). Vložte na 30 až 40 minút do sporáka vyhriateho na 200 °C. Baklažány mierne sčernejú a koža sa zošúverí. Po vybratí ich opatrne pozdĺžne rozrežte a nožom alebo vidličkou vyberte zmäknutú dužinu. Kožu zahoďte. Oba recepty počítajú s dužinou z troch menších baklažánov, takže si prípadne upravte množstvá ostatných surovín podľa počtu vašich ľuľkov :).

Baba ganoush

Prvým receptom je tzv. baba ganoush, čo je obľúbený pokrm, ktorý sa pripravuje v mnohých krajinách sveta, najmä však na blízkom východe a v afrických krajinách, pričom neslúži len ako nátierka ale napríklad aj ako príloha, či šalát. Verzií je neúrekom, tu je moja:

Baklažánová hmota

Šťava z 1 citrónu

3 strúčiky cesnaku

1 lyžica tahini (sezamová pasta)

1 lyžica olivového oleja

1 lyžica sezamových semienok

1 lyžica tekvicových semienok

1 čili paprička bez semienok

1 lyžička drvenej rímskej rasce

Hrsť petržlenovej vňate

Soľ

Všetky zložky jednoducho zmixujte dohromady tak, aby mala pasta požadovanú štruktúru. Malé kúsky jadierok nie sú na škodu, nátierka tak nie je fádna. Pri podávaní sa mi osvedčila kombinácia s bielym jogurtom.

Baklažánová nátierka s hubami

Keďže okrem baklažánu je momentálne i dostatok húb, nedalo mi to nevyskúšať a urobiť i takúto verziu. Recept je číra improvizácia, takže vás prosím o zhovievavosť a toleranciu pri uvedených množstvách. 

Baklažánová hmota

Huby (podľa chuti, hlavne nech sa dožijete rána), asi toľko, koľko je baklažánovej dužiny

30 g nadrobno nakrájanej slaniny

1 menšia červená cibuľa

1 lyžička tymiánu

1 lyžička drvenej rasce

1 hrsť petržlenovej vňate

Mleté čierne korenie

Soľ

Na panvici krátko osmažte slaninu, po chvíli pridajte nadrobno nakrájanú cibuľu a huby. Pridajte asi za lyžičku drvenej rasce, lyžičku sušeného tymiánu rozotretého v dlaniach a čierne korenie. Smažte 10 až 15 minúť, kým sú huby hotové. Nechajte chvíľu vychladnúť, primiešajte k baklažánovej dužine, pridajte petržlenovú vňať a soľ. Potrápte mixérom. Táto nátierka je oproti prvej menej výrazná, sýtejšia a má takpovediac slovenskejšiu chuť. Znesie pomerne mnoho korenín no napriek tomu ich pridávajte postupne. Podávajte na hrianke s plátkom rajčiny alebo napríklad kyslej uhorky. Vegetariáni môžu slaninu nahradiť maslom ale ak vám slanina nevadí, k hubám rozhodne pasuje. 

P.S. Ak nemáte tahini, mrdnite tam pridajte o lyžicu viac sezamových semienok. 

Na sever: Tallinn

Vlastne by som mal napísať na východ, pretože zo Štokholmu sme leteli priamo po rovnobežke. Bol to najpríjemnejší let aký som kedy zažil (a zažil som ich veru už osem :D). Malé vrtuľové lietadlo veľkosti autobusu, príjemný personál, jasné počasie a pekný výhľad cez okienko. Po pristátí  sme sa mestskou dopravou presunuli z letiska do centra mesta a dokráčali do historického centra, kde sa nachádzal náš hotel. Napriek tomu, že sme prišli pekných hodín pred check-inom s úmyslom odložiť si batožinu, majiteľ (alebo prevádzkar), nezaváhal a ihneď nás ubytoval. Izby pekné, čisté, vybavené všetkým potrebným, no samotný hotel pôsobí tak trochu akoby bol v perestrojke (Neomietnutý kus plafónu, špinavý koberec na chodbe a podobné drobnosti). Kvalita personálu na recepcii tiež povážlivo kolísala a keď si spomeniem na veľmi skromný raňajkový bufet, cítim sa hladný. Stručne povedané, s odporúčaním tohto ubytovania niekomu známemu by som váhal. 

 

Potom, čo brat vybavil na hoteli Tallinn cards (použiteľné na turistické atrakcie a mestskú dopravu), vybrali sme sa hľadať reštiku a našli Hell Hunt, čo síce nie je reštika ale pub, no stojí za to. Vzhľadom na pomerne vysoké ceny, ktoré v meste kraľujú, je Hell Hunt príjemnou oázou (ak neberiete do úvahy cenu piva). A nielen kvôli cenám. Osobitý interiér, pohotová obsluha a hlavne chutné jedlo. Jedli sme tu dvakrát a zakaždým boli všetci stolovníci spokojní. Za seba môžem povedať, že majú výbornú okróšku (studená polievka z kefíru) (2,90 €  za malý tanier) a nemenej dobrý baraní guláš (7,80 €), ktorého pekelná porcia vás spoľahlivo zasýti na po dňa. Lokálne pivo Hell Hunt (3 €) tiež stojí za skúšku, po švédskych odľahčených verziách poteší. 

 

 

 

Po obede to začalo. Keďže sme si na Tallinn vyhradili jeden deň, plán bol nabitý. Po rekordne rýchlom výstupe na radničnú zvonicu prišla rad televízna veža Teletorn, ku ktorej sa dá dostať mestskou dopravou za slabú polhodinku, a ktorú si netreba nechať ujsť. Pekná, moderná stavba s nádherným výhľadom s kaviarňou a reštauráciou je prototypom dobre využitej turistickej atrakcie. Tak, ako celé historické centrum Tallinnu. Krásne historické budovy a uličky pripomínajúce Banskú Štiavnicu vo väčšom vydaní a s prístupom k moru. Húfy turistov sú dôkazom, že domáci vedia, ako mesto spropagovať. Prehliadku centra sme absolvovali z autobusu s otvorenou strechou a po nej nasledovala výdatná prechádzka na mestské hradby, z ktorých je výhľad na celé mesto. Deň sme zakončili vyhliadkovou  plavbou na historickej plachetnici s večerou a námorníckymi historkami kombinovanými s historickým výkladom v estónčine aj angličtine. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Nasledujúci deň sa niesol v znamení zháňania suvenírov počas prechádzky centrom. Pre veľký úspech sme obedovali opäť v Hell Hunte. Potom nasledovalo už iba vyzdvihnutie požičaného auta a presun do Rigy, počas ktorého sme sa zastavili v rekreačnej destinácii pri Baltiku a opláchli si nohy v nečakane teplej vode. 

 

 

Keď sme sa z Rigy vracali na letisko v Tallinne, využili sme ostávajúci čas na krátky výlet po náučnom chodníku estónskych mokradí. Na to, že sa nachádzal pri diaľnici v podstate uprostred ničoho, bol skvele udržiavaný, zahŕňal drevenú rozhľadňu a deväť ďalších zastávok s tabuľami (aj) v angličtine  a predčil naše očakávania. 

 

 

 

 

 

Toľko o Tallinne a Estónsku, záver bude patriť Rige.

Na sever: Štokholm

Vždy ma akosi podvedome lákali severské krajiny. Viac ako piesočné pláže Chorvátska, Talianska alebo kokosové orechy Dominikánskej republiky.  Niežeby ma vyvaľovanie na pláži s cuba libre v ruke a pojedanie grilovaných rýb  pri západe slnka nebavilo, je to úžasný relax a more má tiež svoje čaro, no tmavé a chladné lesy severu majú v sebe niečo, čo ma od malička priťahuje. Možno je to nejaká stratená genetická línia a možno som len rád v detstve čítal rozprávky severských národov z knihy Z rozprávky do rozprávky. Fascinuje ma urputnosť a vytrvalosť ľudí, ktorí dokázali prekonať nepriazeň prostredia, ktoré ich obklopovalo a vybudovať prosperujúcu krajinu. Aj vďaka solidarite a schopnosti myslieť na budúcnosť. To je moja predstava európskeho severu.

Keďže aj môj brat a naši rodičia zdieľajú záujem o sever a pobaltie, absolvovali sme koncom augusta intenzívnu dovolenku po trase Štokholm – Talin – Riga. Intenzívnu preto, lebo sa nám do cca týždňového itineráru podarilo vtesnať  naozaj hojné množstvo lokalít. Cestovali sme na vlastnú päsť a tým pádom sa nám podarilo udržať náklady v naozaj rozumnej miere. Po približne štvrťročnom plánovaní sme v brutálne skorých ranných hodinách vyrazili z Viedne na cestu, teda do vzduchu.

Už o deviatej ráno sme pristáli na letisku Arlanda, vyzdvihli si objednané Stockholm Cards a presunuli sa prímestským vlakom na hlavnú stanicu v centre Štokholmu. Privítalo nás skutočne nádherné počasie, ktoré vydržalo v podstate až do posledného dňa výletu, a za ktoré má u mňa starý Odin kladný bod a fľašu akvavitu. Batohy sme uložili v úschovni a vyrazili na prechádzku do starého mesta  a plavbu po miestnych kanáloch.

Staré mesto je krásne, plné úzkych uličiek a impozantných budov (na čele s Kráľovským palácom a Štokholmskou katedrálou), no keďže sa akurát konal Vattenfall World Triathlon, hustota zaľudnenia pripomínala pekinské metro v čase špičky. Plavba kráľovským kanálom nesklamala, jediné, čo mi prekážalo, boli bočné okná lode, vďaka ktorým má  väčšina fotiek čarovné svetelné odlesky.  

Cestou do hotela sme sa vyhladovaní zastavili v  kebab domčeku, kde sa síce nekonala vysoká gastronómia, no jedlo bolo chutné a ceny priaznivé (Tanier s dvoma druhmi mäsa, omáčkami, zeleninou a hranolkami + nealko za cca 70 SEK – 8 €). Ak nie ste príliš hladní, porcia nasýti dvoch ľudí. Ubytovanie v samoobslužnom hoteli Omena prebehlo hladko a zmohli sme sa už len zaobstaranie zásob v potravinách siete Coop, kde sa dá nakúpiť za (na švédske pomery) slušné ceny. Čo sa týka hotela, izby síce nemajú okná a sú rozlohou skutočne malé, no na druhej strane dobre vybavené, v centre Štokholmu a za dobrú cenu.

Nasledujúce ráno sme zamierili na ostrov Djurgården (v preklade Park hier), kde sme úplnou náhodou navštívili Aquaria Vattenmuseum, ktoré ma uchvátilo napriek tomu, že som už niečo podobné párkrát videl. Dažďový prales, množstvo akvárií, i umelý potok, ktorým od októbra do decembra tiahnu lososy. Atrakcia nielen pre deti. Vo všeobecnosti na mňa múzeá v Štokholme urobili veľmi dobrý dojem a ani v jednom som sa nenudil. Snáď to bolo spôsobené ochotnými zamestnancami, ktorý pôsobili dojmom, že ich práca baví a minimom zákazov a príkazov.

Po múzeu vody prišlo na rad múzeum vodky, totiž Spritmuseum, ktoré bolo celé venované nápoju značky Absolut. Kultúrny zážitok, ktorý okrem umeleckých i faktografických exponátov obsahoval aj časť venovanú reštriktívnej politike štátu a dlhoročnému boju s alkoholizmom. V tejto súvislosti snáď stojí za zmienku, že švédska vláda v roku 2008 odpredala značku Absolut skupine Pernod Ricard za 55 miliárd SEK.

Neďaleko Spritmuseum sa nachádza nádherná budova, ktorá určite neujde vašej pozornosti, najväčšie švédske múzeum venované kultúrnej histórii krajiny, Nordiska museet. Nádherná výkladná skriňa (nielen) švédskej kultúry. V čase našej návštevy sa tu okrem iného nachádzali aj výstavy interiérov, šperkov či expozícia venovaná národu Sami. V prípade, že sa v Štokholme zdržíte dlhšie, môže sa stať, že vám toto múzeum zaberie celý deň.

Poslednou zastávkou druhého dňa bol Skansen, ktorý dal meno všetkým ostatným skanzenom. Skansen je prvým múzeom vo voľnej prírode a bol založený v roku 1891 mužom menom Artur Hazelius. Jeho hlavným cieľom je priblížiť ľuďom históriu života na vidieku a usadlostiach, ukázať záhrady, domáce i divo žijúce zvieratá. Konajú sa tu i rôzne ľudové slávnosti pri príležitosti osláv Slnovratu, Vianoc, či sviatku Valpuržina noc. Okrem domov, fariem, záhrad, pódia a zoo sa v areáli nachádzajú i stánky s jedlom a nápojmi, remeselníci a veveričky. Ak sa odhodláte na dôkladnú návštevu, tiež vám odporúčam vyhradiť si pol dňa. 

Skorú večeru sme tentokrát absolvovali v malej indickej reštike kúsok od hotela. Obsluhoval nás prívetivý majiteľ, ktorý nám ochotne objasnil švédske menu slušnou angličtinou. Fotky nemám, najprv som bol príliš hladný na to, aby ma napadlo zapnúť foťák a následne som si doň naplakal. Akosi som si neuvedomil, že si objednávam u Inda a opekaná jahňacina bola podľa môjho želania skutočne pikantná (úroveň armageddon). Statočne som ju však zjedol (čím dlhšie som jedol, tým menej som vnímal štipľavosť) a ostatní stolovníci si pochvaľovali. Vyskúšali sme lokálne aj české pivá a pobrali sa do hotela. Ad pivá. Či už domáce alebo zahraničné, každé pivo má maximálny obsah alkoholu 3,5 %. Je to dané tým, že predaj nápojov presahujúci túto hranicu kontroluje štát. Pivo tak našincovi chutí dosť zvláštne, akoby bolo riedené vodou.

V pondelok ráno sme zamierili do múzea Vasa, ktoré je svetovou raritou. Nachádza sa v ňom loď Vasa (nazvaná podľa vládnucej dynastie), ktorá stroskotala 10. augusta 1628, tesne predtým, než sa jej po prvýkrát podarilo opustiť domovský prístav. V roku 1956 ju znovuobjavil Anders Franzén, ktorý zistil, že sa vďaka slaným vodám baltiku zachovala vo výbornom stave a v roku 1961 ju po predchádzajúcich prípravách opäť vytiahli nad hladinu. Nasledovala rekonštrukcia a konzervácia, ktorá trvala 17 rokov. V múzeu možno okrem lode vidieť dokument o stavbe, potopení i vylovení lode a množstvo modelov a doplňujúcich informácií.

Po múzeu Vasa nasledovala vyhliadka Skyview, vybudovaná na Globe, multifunkčnom štadióne, v ktorom sa v roku 2013 odohrávali MS v ľadovom hokeji. Výhľad z vrchu štadiónu v presklenej guli je síce fajn, no nie ohurujúci. Televízna veža v Taline je iná káva ale o tom nabudúce. Cestou z Globu sme sa zastavili v mestskom parku Tantolunden, o ktorý má skvelé recenzie, no naživo je to dosť obyčajný park. Taký máme aj v Nitre na Sihoti. Kúsok od parku je piváreň s reštauráciou Zinkens Krog. Tu sme konečne ochutnali niečo z lokálnej kuchyne, konkrétne kottbular, mäsové gule so zemiakovou kašou a brusnicami a gravad lax, čo je vlastne losos naložený v zmesi soli, cukru a kôpru. Obe jedlá boli chutné, najmä losos ma dosť oslovil a rozhodne ho skúsim vyrobiť aj doma. Náladu nám spravil majiteľ, ktorý ceny jedál aj celkového účtu zaokrúhľoval výrazne smerom nadol (asi mu nás prišlo ľúto po zistení, že sme so Slovenska) a celková útrata aj s nápojmi bola rovných 500 SEK, teda asi 58 €.

Nasledujúce ráno sme vyrazili na letisko Bromma, odkiaľ nám letelo lietadlo do Talinu. Za zmienku stojí svojrázna výzdoba budovy letiska, ktorá má dostala hneď zrána do kolien a výrazne mi zlepšila náladu.

 A nabudúce z Talinu :)