Na východ od raja

Sa nachádza obec Harichovce, ktorá, ako som už spomínal, sa nedávno stala na týždeň naším domovom. Niežeby sme ju obsadili celú, toľko nás nebolo. Dvom nám úplne postačovala izba v miestnom penzióne. Zvonka to nebol práve architektonický skvost, no ubytovanie bolo veľmi pekné a čisté, raňajky chutné, majiteľka ochotná a príjemná. Naše predstavy spĺňal lepšie ako hotel s celou mliečnou dráhou hviezd. Navyše sa Harichovce nachádzajú na polceste medzi Spišskou Novou Vsou a Levočou (obe 10 minút cesty busom) a ak neplánujete backpacking t.j. prešpavac po totych kopcoch, môže byť táto obec pomerne dobrým východzím bodom na výlety do okolia.

Hneď v prvý deň sme vyrazili na túru Čingov-Tomášovský výhľad-Letanovský mlyn-Košariská-Čingov. Pôvodne sme chceli absolvovať Prielom Hornádu, no počas nášho pobytu tento úsek uzavrela lesná správa a dostať pokutu, či nechať sa privaliť lesným porastom na dovolenke nás nelákalo. Aj bez prielomu to bola príjemná túra s mnohými nádhernými výhľadmi, krásnou prírodou a prajúcim počasím. Slovenský raj si svoj názov právom zaslúži. Na záver dňa sme sa ešte stihli prejsť centrom Spišskej Novej Vsi a doplniť energiu v podobe tataráku a ovocného piva v podniku Grill Bar. Príjemná obsluha, tatarák výborný a pivo tiež. Ceny za jedlo boli priemerné, pivá drahšie, no predsa len to boli špeciály a nie europatoky, ktoré chutia všetky akoby ich jedna mater varila.

Nasledujúci deň sme podnikli výlet do Bardejova, ktorého historické jadro s komplexom stavieb tvoriacim židovské predmestie je od roku 2000 zapísané v zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Najprv sme si boli pozrieť skanzen, nachádzajúci sa v areáli Bardejovských kúpeľov, ktorý je zaujímavý nielen pre študentov manažmentu kultúry a turizmu ale i pre bežných smrteľníkov a dejepisných ignorantov, ku ktorým patrím aj ja.  Za prehliadku stojí samotný areál kúpeľov, v ktorom je liečebných domov a hotelov viac jak slumov na predmestí Brazílie. Podivným spôsobom sa tu mieša architektúra socialistického realizmu, nádherná secesná Astória i pekná parková úprava v celom areáli. Po presune do centra mesta sme sa pokochali nádherným námestím, ktorému dominuje Mestská radnica a Bazilika sv. Egídia. Keďže nás začal tlačiť čas a hlad, usadili sme sa U Kozla, čo je komplex obsahujúci piváreň, reštauráciu a cocktail bar. Varia naozaj chutne, no dojem kazil mierne povýšenecký čašník, ktorému slovo „Gurmán“ v názve reštaurácie  zrejme navodilo dojem, že obsluhovať kdejakých vandrákov bez kravaty je pod jeho úroveň. Napriek tomu, že susedí s pivárňou, v reštaurácii točia iba Krušovice, čo ma dosť zarmútilo. Pred odchodom sme si ešte posedeli pri fontáne a vyrazili smerom k nášmu prechodnému bydlisku.

Na tretí deň pobytu bola v pláne túra spojená s návštevou Dobšinskej ľadovej jaskyne, tá sa však neuskutočnila. Ženskú časť výpravy postihla masívna svalovica z predošlej výpravy a ja som dostal alergiu neznámeho pôvodu, opuchla mi hlava, takže som vyzeral ako Kuly z Desmodu a smutne som žmúril na svet skrz zúžené zorné pole. Nás však len tak niečo nezlomí a tak sme sa vydali na výlet do  blízkej Levoče. Navštívili sme dve veľmi pekné expozície Spišského múzea v Levoči, budovu radnice, Chrám sv. Jakuba s nádherným oltárom i dom Majstra Pavla. Obed v hoteli Arkáda, ktorý sa tu teší veľkej obľube, ma moc nenadchol a ani pekný podzemný priestor nevymaže spomienku na obschnutú knedľu, ktorá po poklopaní o tanier vydávala krásny zvonivý zvuk a dal by sa na nej strúhať cesnak. Možno to bola iba smola, pretože počas našej návštevy do podniku zavítala armáda nemeckých turistov a službukonajúci čašníci mali naozaj čo robiť. Napriek tomu boli úslužní a príjemní, čo je veľké plus. Po návšteve lekárne a s antialergikami v batohu, sme sa pobrali na stanicu a stihli ešte navštíviť múzeum v Spišskej Novej Vsi a reštauráciu Zbrojnoš, ktorá nám bola doporučená a za čo sme Bercovi vďační. Príjemné prostredie, všímavá obsluha, chutné jedlo a čapované Svijany. Jednoznačne odporúčame aj my. Príjemné zakončenie dňa.                                                                                                                                   

Piatkové prebudenie do pochmúrneho a daždivého dňa nám zmenilo plány, takže naša turistika sa obmedzila na autobusový výlet do Dobšinskej ľadovej jaskyne. Boli sme v nej obaja poprvýkrát a rozhodne stojí za návštevu. Akurát poplatok za fotenie vo výške 10 € nám prišiel trocha premrštený a neefektívny. Večer po návrate som sa v dobrom rozmare vybral do miestneho pohostinstva, kde sme s prívetivým pivonošom (rozumej barmanom) nadviazali družnú debatu. Neuvedomiac si, že mám v sebe mocné liečivá, ktoré znásobujú účinok alkoholu, pobudol som v karčme hodinku a pol. Cesta do penziónu vzdialeného 100 metrov mi trvala nečakane dlho. Ráno s pocitom „kde to som a čo sa vlastne stalo?“ neprajem nikomu. Hodnú chvíľu som vysvetľoval, že za môj stav nemôže liter borovičky ale moja nepozornosť. Celý nasledujúci deň sa potom niesol v uvoľnenej atmosfére bez akýchkoľvek turistických ambícií.

Napriek neistému záveru to bola veľmi vydarená dovolenka. Východ je krásny, ľudia prívetiví a určite sa v budúcnosti vrátime. Nik nás neokradol ani neprepadol i keď je pravda, že osada pri Letanovciach z diaľky pripomína zašlú slávu Bronxu 60-tych rokov (tak som čítal), akurát sa tam vraj menej rapuje.

Peace

P.S. Bochníček, nehnevaj sa na mňa za to prirovnanie. Odkedy som videl toto video, často na teba myslím.