Po Slovensku: Slovenský raj

Ako som avizoval v poslednom texte, presun vlakom z Valaskej do Mlyniek (priame spojenie rýchlikom Kráľova Hoľa, preto som ho vybral) priniesol nečakaný adrenalínový zážitok. Stanica vo Valaskej je tichá, pustá a hlavne vyplienená a prázdna, takže som lístky kúpil cez internet asi polhodinu pred odchodom vlaku. Keď sa cca 10 minút pred plánovaným odchodom rýchlika spoza zákruty vynoril lokálny vláčik v opačnom smere (!), prepadol ma neblahý pocit. Prešiel som sa po nástupišti a našiel na strome pribitý papier, ktorý avizoval výluku na úseku BB - Medzibrod počas troch dní. Keďže Valaská je mimo tohto úseku trochu som sa upokojil a čítal ďalej. V tretej štvrtine stromového oznámenia formátu A4 sa uvádzalo, že pre rýchlik Kráľova hoľa výluka platí až po Brezno. Sem vložte vulgarizmy.

Keď som si dostatočne zanadával a nechápal, ako je možné, že mi online systém dovolil kúpiť lístky z neobsluhovanej zastávky, zavelil som, že ideme do Brezna busom a tam sa uvidí. Počas čakania na zastávke sa na webe cp zjavila informácia, že "náš" rýchlik má 40 minút meškanie a teda by sme ho potenciálne mohli stihnúť v Brezne. Síce tesne ale podarilo sa. Už len dodám, že sprievodkyňa nám podráždene oznámila, že musíme vystúpiť v Dobšinskej ľadovej jaskyni (presne týmito slovami) a prestúpiť na lokálku, lebo tak sa veci majú. Opäť raz píšem, stať sa môže všeličo, partizáni vyhodia most do vzduchu, rušňovodič popil mocne borovičky ale informácie treba dodať včas a akceptovateľným spôsobom. A to ani nespomínam dezorientovaných zahraničných turistov a tlmočenie pre sprievodkyňu na spiatočnej ceste.

V Mlynkách sme sa ubytovali v penzióne Pod Guglom, ktorý sme zhodnotili ako najlepší z celkového slovenského výletu (a to predošlé dve boli skutočne dobré). Izba má v podstate hotelovú úroveň, spoločné priestory sú pekne zariadené, kuchyňa je plne vybavená. Pri recepcii sa nachádza bar, cez pozemok tečie potôčik, prostredie je upravené. Domáci evidentne dbajú na životné prostredie, triedia odpad a to isté požadujú aj od svojich hostí. Okrem toho, že sa pár metrov od penziónu nachádza vlek, miesto je vhodné ako východiskový bod pre túry do južnej časti Slovenského raja.

Ráno sme si prichystali raňajky a desiatu vo vlastnej réžii a vydali sa na cestu. Odviezli sme sa autobusom do Vernára a vyrazili po červenej značke smerom ústiu Veľkého sokola, jednej z najväčších a najdivokejších tiesňav Slovenského raja. Po prvotnom výdatnom stúpaní trasa pozvoľna klesá a vinie sa pozdĺž potoka až k ústiu rokliny. 

Samotný prechod je uchvacujúci, nádherné scenérie, vodopády a okolité skaly patria k tomu najkrajšiemu, čo možno na území Slovenska vidieť. Napriek tomu, že mám z výšok nie práve príjemné pocity, zvládol som všetky rebríky a lávky, i keď musím priznať, že niektoré som prechádzal "na kraba".  Ivona tiež nemala väčší problém, hlavné je sústrediť sa na cestu a dávať pozor, kam stúpate.

Z Veľkého sokola sme vyšli na Glackú cestu a pokračovali po nej až na Geravy. Tu sme nakŕmili zvieratká patriace zrejme majiteľom trochu zvláštne situovaného horského hotela Geravy a po zelenej značke zišli do Dediniek k Palcmanskej Maši. 

Po základných hygienických úkonoch sme sa ešte zastavili na neskorý obed v malom penzióne Pastierňa, kde si Iva objednala Bryndzové pirohy a ja Kapustnicu. Jedlo bolo ok, prostredie chalúpkové, pokojne by sme sa vrátili. Potom sme sa už len busom presunuli do nášho penziónu a vyčerpaný zaľahli spať. Nasledujúci deň nás čakal presun do najkrajšého mesta ve vesmíre a víkendová príprava na výlet do Berlína. O tom však nabudúce.