Tento rok sme sa počas Veľkého piatku vydali na sever za
výhľadmi, čerstvým vzduchom a svalovicou. Vďaka kamarátovi s vodičským
oprávnením a vozidlom sme nemuseli vstávať ako nemŕtvi na potulkách a mohli sa
ráno kultúrne vyspať. Po rannej hygiene a raňajkách sme vyrazili smerom do
Kvačian. Cestou to pri pohľade na hory
vyzeralo na poriadny lejak a spopolnenie bleskom, táto perspektíva sa však po
príchode na miesto určenia značne vylepšila. Dokonca sme videli aj tri slnečné
lúče a kúsok oblohy.
V Kvačanoch na konci dediny pod lesom sa nachádza strážené
parkovisko v cene 2 € za kus. Je to zároveň i východiskový bod červenej turistickej značky,
ktorá vedie cez Kvačiansku dolinu. Rozhodli sme sa pre trasu Kvačany - Oblazy -
Veľké Borové - Svorad - Prosiecka dolina - Kvačany. Okruhom zároveň vedie náučný chodník avšak
číslovaný opačným smerom. V Kvačianskej doline sme boli poprvýkrát a je
skutočne nádherná. Sú tu vybudované vyhliadkové mostíky z ktorých je do doliny
parádny výhľad. Cesta je to nenáročná a i napriek nie práve katalógovému
počasiu bola premávka turistov značná.
Po niečo vyše hodine sme prišli ku vodným mlynom Oblazy,
ktoré sme už v minulosti navštívili ale smerom od dedinky Huty. Je to pekná
pamiatka, o ktorú sa stará občianske združenie. Mlyn je plne funkčný a domácim slúži ako píla. Pobiehajú tu
kozliatka a dva kocúry, pre pohodový výlet s deťmi úplná idyla. Dá sa tu kúpiť
i pár suvenírov, prípadne prispieť združeniu na prevádzku. Keď Ivona nakŕmila
mačacích spoluobčanov, pokračovali sme v ceste smerom Veľké Borové.
Tento úsek vedie čiastočne po asfaltovej ceste a v strede
dediny narazíte na penzión Borovec, v ktorom sme sa síce nezastavili ale vyzerá
prívetivo a na prípadný odpočinok alebo obed má výbornú polohu. Na lúkach nad dedinou,
smerom k Svoradu sa nachádza družstvo a cestička je tu vďaka kravičkám bahnistá
a výrazne aromatická. Nakoniec sme však bažiny úspešne prekonali a vošli do
druhej doliny.
Je podstatne tichšia ako predošlá a aj frekvencia turistov
bola počas nášho prechodu ďaleko nižšia. Dosť nás to potešilo, pretože sa tu
nachádza zopár úsekov, kde môžu turisti prechádzať vždy iba jedným smerom.
Nájdete tu zopár rebríkov, úsekov s reťazami aj chodníkov nad potokom. Dolina
má trochu ponurú atmosféru, ktorá je umocnená zvláštnou akustikou, ktorá akoby
tlmí všetky zvuky. Je však tiež zaujímavá a pekná, avšak iným spôsobom. Prechod
cez ňu nám trval pomerne dlho, prechod z kancelárskeho ekosystému do voľnej
prírody predsa len vyžaduje určitú adaptáciu.
Posledný úsek okruhu od ústia doliny späť do Kvačian ponúka
pohľadnicové scenérie s Liptovskou Marou v popredí a štítmi Nízkych Tatier za
ňou. V podvečerných zábleskoch slnka skutočný sen fotografa. Záverečný kilometer
trasy má celkom svižné stúpanie, takže na parkovisku v Kvačanoch, sme boli
celkom radi, že je koniec. Podľa hikeplanneru má trasa 16.2 km, a keďže to bola
prvá tohtoročná dlhšia túra, dala nám trošku zabrať. Stála však za to a určite
sme tu neboli poslednýkrát.
Ešte pred cestou na ubytovanie sme sa zastavili v
pivovare/penzióne Brontvai, lebo únava neúnava, varí sa tam pivo, ideme dnu.
Priestory sú to veľmi pekné a útulné. Ceny sú pomerne vysoké ale pivo je
vynikajúce. Ivona si dala Jantár
(červený ležiak) a ja Golfák (ležiak
ochutený žihľavovým čajom). Ak sa Vám táto kombinácia zdá pritiahnutá za vlasy,
verte, že je to výborný ležiak s bylinnými tónmi, podľa mňa ako stvorený na
leto. Ak sa v týchto končinách
vyskytnete, zastavte sa minimálne na pivo.
Po krátkom presune a navigačnej porade na recepcii (kvôli
parkovaniu), sme sa ubytovali v penzióne Rotunda, ktorý sa nachádza v centre
Liptovského Mikuláša. Apartmán o rozlohe 76 m2 za 60 € na noc sa
ukázal byť ako slušná voľba. Zariadenie síce podliehalo divokému duchu 90-tych
rokov ale apartmán je plne vybavený a v pohode sa v ňom vyspí aj päť ľudí.
Okrem toho je majiteľ veľmi prívetivý a za 3,70 € dostanete veľmi dobré
raňajky.
Po ubytovaní a uvedení do civilizovanej podoby sme sa vydali
do neďalekého pivovaru s reštauráciou nazvaného Liptovär. Keďže bola sobota
večer, stôl som poistil rezerváciou cca hodinu vopred. Interiér bol zariadený
útulne ale nevedel som sa rozhodnúť, či má pripomínať salaš alebo českú
hospodu. Obsluha nás po príchode usadila, rozdala jedálne lístky a po chvíli
sme si objednali pivo. Prišlo o chvíľu a nesklamalo. Ja som si dal Mikul IPU 14° (2,20 €/0,4 l), Juro pil Svätlý Mikuláš 12° (1,90 €/0,5 l) a
Ivona Slafko 12° (2 €/0,5 L). Moja IPA bola na veľmi slušnej úrovni,
konieckoncov v priebehu večera som zvládol tri kúsky. Ivonino Slafko je
hybridné pivo vyrobené z ležiakových chmeľov avšak vrchným kvasením. Nechutnal
som, no Iva si pochvaľovala a keďže na ležiaky je dosť zaťažená, plne dôverujem
jej úsudku :) Juro bol so Svätlým Mikulášom spokojný a chutil aj mne.
Medzičasom sme si objednali jedlo a kým sme dopili, večera
pristála na stole. Konkrétne Hovädzia
sviečková na smotane (6,90 €), Pivársky
hovädzí guláš (7,90 €) a pre mňa Pivárske drievko (4,90 €). Sviečková
podľa Jurka dobrá, mäso jemné, knedľa nadýchaná ale omáčka príliš jemná, mohla
byť viac zeleninová a menej smotanová. Podobná situácia sa vyskytla aj u mojej
drahej. Guláš so žemľovou knedľou bol na úrovni. Mäso mäkké akurát, dostatok
dobre ochutenej šťavy, knedľa bez výhrad. Ivona sa vyjadrila, že chuť mohla byť
celkovo výraznejšia, takpovediac hospodskejšia.
V oboch prípadoch je to však otázka preferencií a nevyjadruje to kvalitu jedla.
Moje drievko obsahovalo klobásu, sušenú šunku, slaninu a tlačenku. Chuťovo boli
výrobky priemerné, neurazili ale ani neohúrili. K mäsu som nedostal nijaké prílohy
ani chlieb či pečivo (ak nepočítam tri krúžky cibule a jednu feferónku). Dajú
sa priobjednať, na čo ma však obsluha neupozornila vopred. Bolo by to vhodné,
keďže je nepravdepodobné, že by som na večeru slaninu zajedal klobáskou. Pri
objednávke chleba sa ma čašník opýtal, či si prajem normálny alebo domáci.
Vybral som domáci, zopár chlebíkov som upiekol, tak som bol prirodzene zvedavý,
ako im to ide. Nejde. Neviem, možno išlo o nejaký experimentálny bochník.
Konzistenciou a farbou cesta i kôrky totiž najviac pripomínal vianočku so zrniečkami.
Pomerne hutný, mdlý, bez akejkoľvek chuti.
Moji spolustolovníci si objednali po
hlavnom jedle aj dezerty, Palacinky s
čokoládovou náplňou (3,60 €) a Lievence
s pivnou marmeládou (3,60 €). Obaja boli spokojní, Ivonina voľba lievancov
však bola lepšia, boli skutočne vynikajúce. Cesto nadýchané, dobre ochutené,
pivná marmeláda nepresladená. Juro si k palacinkám objednal Dubliner 13° (2,40 €), čo by mal byť írsky stout. Prišiel mu nápoj,
ktorý konzistenciou a "penou" pripomínal kofolu a chuťou stout
zriedený s vodou v pomere 1:1. V porovnaní s ostatnými pivami úplne nepochopiteľný
počin. Vrátil ho čašníčke so všetkou slušnosťou, keby také niečo priniesli
írskej partii z Dublinu, tak im lads zapália
podnik a následne celý Mikuláš s priľahlými dedinami. Ako kompenzáciu za
nepitné pivo sme všetci traja dostali panáka pivovice.
Jedna návšteva je niekedy na objektívne zhodnotenie málo.
Celkovo mi podnik prišiel nadpriemerný. Čistý, útulný priestor zariadený v trochu
neurčitom štýle. Pohotová a pozorná obsluha, schopná vyriešiť aj mierne
konfliktnú situáciu je veľké plus. Jedlo bolo dobré až veľmi dobré, avšak
domáci chlieb naproti tomu biedny. Väčšina ochutnaných pív bola veľmi dobrá
avšak Dubliner príšerný. Ak bude príležitosť, určite sa sem vrátim a dám si
stout s domácim chlebom, len tak, zo zvedavosti, či to bola náhoda alebo
štandard.
V sobotu ráno sme si dali v penzióne Rotunda výborné raňajky
a vydali sa k Vrbickému plesu, ktoré je najväčším jazerom v Nízkych Tatrách. Po
asi polhodine blúdenia v rozostavanej Jasnej sme našli turistický rázcestník a
následne aj pleso. Je veľmi pekné, v jeho okolí sú vybudované lavičky,
preliezky pre deti a v porovnaní s rušným lyžiarskym strediskom je to priam
meditačné centrum. Keď sme sa pokochali vodou a okolím, išli sme navštíviť
Demänovskú jaskyňu slobody, najdlhší
slovenský jaskynný systém.
Určite stojí za návštevu, prírodné scenérie s krásnymi
jazierkami i podzemnou riekou výborne doplnil odľahčený komentár sprievodcu. Horšie
to bolo s disciplínou niektorých návštevníkov, pre ktorých sa dodržanie piatich
základných pravidiel počas šesťdesiatich minút nezlučuje s ich predstavou
slobody, demokracie, ľudských práv, atď, atď... Slovom, nevychovaná sedlač. Jura napadlo, aké by to bolo, predstierať agenta jaskynnej polície (oddelenie
Národného geologického ústavu) a s kamennou tvárou (!) udeľovať nevychovancom
pokuty za obchytkávanie kvapľov. Smial som sa tej predstave ešte po pol hodine.
Na záver výletu sme sa rozhodli najesť v centre LM, v
podniku Restart Burger. Ukázala sa to byť výborná voľba. Príjemný, útulný
priestor s nápaditými detailmi a príjemnou obsluhou. Prišli sme do takmer
prázdneho podniku, ktorý sa však počas našej návštevy výrazne zaplnil a
evidentne tu má dobré meno. Objednali sme si nápoje a následne aj jedlo. Burgre prišli po cca 15-tich
minútach a boli vynikajúce. Ivona mala kurací Sweet and Chilli burger (5,15 €), Juro vybral NY Burger (6,95 €) a ja som zvolil Blue Joe Burger (6,95 €) s modrým syrom. Všetky burgre prišli so
150g porciou výborných hranoliek s kečupom. Najedol som sa výborne, chutná,
nerozpadávajúca žemľa, kvalitné mäso i syr, všetko v najlepšom poriadku.
Servítky i vlhčené obrúsky.
Po burgroch sme si dali ešte mliečne šejky so zmrzlinou.
Čokoládový a vanilkový. Čakali sme o niečo dlhšie , no výsledok stál za to. Takto
si predstavujem fungujúci podnik, ktorý má jasný koncept a vedie ho človek,
ktorý vie, čo chce. Restart burger existuje aj v Poprade a ďalší sa chystá v
Košiciach. Way to go, jeden by som prijal aj v Nitre.
Ďakujem snúbenici aj Jurovi za parádny výlet a rozhodne Vám
odporúčam vydať sa po našich stopách.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára