Kutná Hora

Pred cca štyrmi mesiacmi (som lenivý vandrák, nechcelo sa mi písať) sme sa vybrali do tohoto mesta v Stredočeskom kraji, ktorého historické jadro je pamiatkovou rezerváciou zapísanou do zoznamu UNESCO. Významným sa stalo v trinástom  a štrnástom storočí, kedy sa tu ťažila tretina celkovej produkcie striebra v Európe. Václav II. zaviedol jednotnú mincu a jej razbu sústredil do Kutnej Hory. Práve tu sa pod vedením talianských odborníkov z Florencie začali raziť Pražské groše. Najmä vďaka týmto skutočnostiam mesto významne prosperovalo (a aj Vašek si mädlil ruky a ťažkal mešec) a dodnes ponúka architektonické a umelecké lahôdky.

Cestovali sme vlakom z Nitry do Kolína a odtiaľ zvyšných dvanásť  kilometrov prímestským autobusom. Aj napriek mnohým zastávkam najmä na českej strane je to trasa veľmi pekná, miestami priam malebná. Po príchode sme sa ubytovali v penzióne s prozaickým názvom Bed & Breakfast, ktorý sa nachádza kúsok od historického centra, autobusovej zastávky aj chrámu svätej Barbory. Ubytovanie je čisté a veľmi dobre zariadené, obsluha ústretová a raňajky chutné a bohaté. Pri najbližšej návšteve Kutnej Hory pokojne zopakujeme.

Poobedie sme využili na návštevu spomínaného chrámu a Galerie Středočeského kraje (GASK), ktorá sídli v priestoroch niekdajšej jezuitskej školy a internátu. Obe  budovy sú nádherné a najmä chrám vyráža dych. V galérii sme si pozreli aktuálne expozície, mimo iného aj časovú líniu histórie nakreslenú na stenách chodieb, ktorá okrem skutočných historických udalostí obsahuje aj zopár kúskov ľudovej tvorivosti. Galéria rozhodne stojí za návštevu, minimálne kvôli tomuto skvostu (aj keď i ostatné expozície boli pôsobivé).

Vyhladnutí sme po krátkom rozhodovaní zapadli do reštaurácie Barbora. Interiér je príjemný a celkom slušne zariadený. Obsluha prišla pár minút po našom usadení, rozdala jedálne lístky a prijala objednávku na dve pivá. Ivona si vybrala Kulajdu s hříbky a zastřeným vejcem (39 CZK) a Spaghetti aglio olio e peperoncino s krevetami a rukolou (179 CZK), pričom poprosila obsluhu o výmenu cestovín za tagliatelle. Ja som si ako správny bojar z východu zaželal Ruský boršč s hovězím masem, koprem a zakysanou smetanou (49 CZK) nasledovaný Srnčím salpiconom s domácím špekovým knedlíkem (255 CZK).

Polievky prišli o cca desať minút a obe boli veľmi chutné, sýte a nebolo im čo vytknúť. Kulajda mala dostatok hríbikov aj kôpru a celkovo bola dobre vyladená. Mne sa zdala trocha na pohľad "lepkavá", zrejme od rozmixovaných zemiakov, no Ivona hlásila, že to vôbec neprekáža, vraj lepšiu ešte nejedla. Boršč bol plný mäsa, cvikle i kapusty a ochutenie v ničom nekrívalo, u mně taky dobrý. Na hlavné jedlá sme čakali cca dvadsať minút.

Môj srnčí salpicon (vlastne mäso nakrájané na kúsky) bol dobre ochutený s množstvom šťavy a brutálnymi domácimi knedlíkmi so slaninou, bez výhrad. Tagliatelle moju drahú sklamali, jednak nepostrehla peperoncini v názve (za čo samozrejme kuchár nemôže, a papričkám sa dalo vyhnúť) a, čo je podstatnejšie, cestoviny boli rozvarené. Nie príliš ale dosť na to aby to pokazilo celkový dojem. Ochutené boli dobre a podľa popisu ale jednoducho pobudli vo vode o 2 minúty dlhšie ako je zdravé. Môže sa stať ale kuchár by ich podľa môjho názoru nemal vydať. Keďže však boli jedlé, Ivona ich nevrátila, iba sme ku koncu na túto skutočnosť upozornili obsluhu.

Po masívnej večeri sme sa rozhodli že sa dorazíme dezertmi, konkrétne Francouzský kakaový dortík s višňěmi a badyánem (89 CZK) pre mňa a Domácí tažený závin s jablky, skořicí a vanilkovou zmrzlinou (79 CZK). Opäť veľmi dobré, dokonca výborné, najmä ja som sa pri dortíku neprítomne usmieval. Mierne sklamanej spoločníčke závin vrátil úsmev na tvár. Účet bol v poriadku, celkový dojem nadpriemerný a nebyť nešťastných cestovín, určite by Barbora dostala za nás palec hore. Za vyskúšanie určite stojí, nemá zmysel zatracovať podnik, no na cestoviny by som si posvietil silným svetlom :)

Nasledujúce ráno sme neváhali sa zhurta vyrazili do kostnice, ktorá sa nachádza v mestskej časti Sedlec, kam sa pohodlne dostanete mestskou dopravou. Kaplnka s priľahlým cintorínom a kostnicou v podzemí naozaj stojí za to. Podľa povesti bola na cintorína v roku 1278 rozprášená hlina privezená mníchmi z Jeruzalema a následkom toho sa stal vyhľadávaným pohrebiskom. Po morovej rane v roku 1318 tu bolo pochovaných vyše tridsaťtisíc zosnulých a po husitských vojnách pribudlo ďalších desaťtisíc. Podľa dostupných prameňov cintorín zaberal 35000 km². Na konci 15-teho storočia bola väčšina hrobov zrušená a uložená v podzemí. Údajne ich slepý mních naskladal do veľkých pyramíd. Samotná kostrová výzdoba bola vytvorená pravdepodobne podľa návrhu architekta Santiniho.Kostnica je po medializácii jednou z najnavštevovanejších pamiatok, takže zámer navštíviť ju ráno ihneď po otvorení sa ukázal byť veľmi šťastným. Mali sme zrejme ojedinelú možnosť pobudnúť tu bez húfov turistov a urobiť zopár fotiek. Je to vážne niečo, posúďte sami.

Kúsok od kostnice je katedrála Nanebevzetí Panny Marie asvatého Jana Křtitele, ktorú si taktiež nenechajte ujsť. Nádherná architektúra, pôsobivé obrazy a nezvyčajná možnosť prejsť sa podkrovím katedrály a vidieť tak konštrukciu stropných oblúkov z opačnej strany. Po návrate do centra sme navštívili súkromné minimúzeum čokolády so zaujímavým výkladom, množstvom exponátov a slušným výberom čokolád.

Na neskorý obed sme prišli do vyhlásenej reštaurácii VRuthardce, kam sa vo večerných hodinách bez rezervácie ani nepokúšajte dostať. Usadili sme sa "vonkajšej" presklenej časti, objednali obligátne pivo a poriadne mocné jedlá.  Iva si vybrala Medová vepřová žebírka s pečivem, salát coleslaw (185 CZK) a ja Vepřovou krkovičku se sázeným vejcem a slaninou se šťouchanými bramborami (185 CZK). Počas čakania sme si obzreli príjemný rustikálne zariadený priestor i vonkajší dvor. Podnik majú evidentne radi nielen turisti ale i domáci a obsluha je zvyknutá na vysoké tempo obsluhy. Atmosféra je príjemná, posedenie pri krbe v zimných mesiacoch útulné.

Jedlo nám obsluha priniesla po cca 25 minútach a bolo vynikajúce. Úplná klasika zvládnutá na jednotku s hviezdičkou. Najedol som sa s chuťou a dosýta, Ivona si tiež pochvaľovala, no stačila by jej asi aj polovičná porcia, rebierka totiž podávajú v 700-gramovej porcii, čo sme nepostrehli, a z čoho by sa najedol aj hladný drevorubač. Ak budete v Kutnej Hore, nenachajte si Ruthardku ujsť. Najedení sme sa vybrali do klubu Česká 1, na koncert kapely Mňága a žďorp k novému albumu a bol príjemným zakončením dňa.

Nasledujúci deň popŕchalo a tak sme sa viac-menej potulovali mestom, až kým sme neprišli k Vlašskému dvoru (vlašský je zastaraný výraz pre italský, Vlachy - Itálie). Je národnou kultúrnou pamiatkou celoeurópskeho významu. Je bývalou kráľovskou mincovňou i kráľovským palácom. Ponúka dve prehliadkové trasy - mincovňu a palác. Prešli sme obe a bol to jeden z najlepších zážitkov najmä kvôli sprievodcovi, ktorý svoju prácu evidentne miluje a jeho výklad bol nielen pútavý ale i zábavný a to sa často nestáva. Naposledy snáď v poľskej Wieliczke a tuším aj v Demänovskej jaskyni slobody to malo úroveň.

Na neskorý obed sme sa vybrali do Bistra Factory, ktoré sme hľadali asi pol hodinu. Vonkajšie priečelie je totiž maskované ako pizzeria Sole Mio, čo je zjavne názov predošlého podniku. Vnútri práve prebiehala rodinná oslava, no našiel sa aj stolík pre nás. Ivona si vybrala Polévku z dýňe hokkaido (z aktuálnej ponuky, cenu si nepamätám) a Burger No. 3 se sýrem halloumi, špenátovým pestem, cuketou a paprikou (189 CZK). Moja voľba bol Burger No. 1 s hovězím masem, sýrem Brie, ventricinou, domácí páliovou omáčkou, salátem (165 CZK). Zhrnuté do pár slov - pochutnali sme si. Podnik zjavne vlastnia nadšenci, ktorí ho síce renovujú postupne, no kuchyňa je špičková. Bez váhania odporúčam aj náročnejším pojedačom burgrov (majú aj pizzu, no tú sme nechutnali).

V posledný deň výletu sme navštívili Kamenný dům, ktorý návštevníkov zoznamuje s životom mešťanstva v baníckom meste. Výklad slabší, no expozícia fajn. V pivnici sa nachádza lapidárium s unikátnym súborom kamenných plastík z gotických pamiatok Kutnej Hory. Na záver sme ešte raz navštívili múzeum čokolády, porozprávali sa s lokálnym kocúrom a pobrali sa na spiatočnú cestu.

P.S.

Boli sme v Kutnej Hore v novembri, no napriek tomu sme stretli dosť veľké množstvo turistov. Čo sa tu deje počas leta si neviem predstaviť. Ak sa rozhodnete, podľa mňa je jar a jeseň najlepším časom na návštevu.