Liptov a Orava, winter edition (časť prvá)

Keďže sa nám v tomto regióne v lete páčilo a páčili sa nám i preteky psích záprahov v rokoch minulých, rozhodli sme sa spojiť príjemné s príjemným a stráviť predĺžený víkend v malebnej oravskej dedinke Habovka. Po rezervovaní pobytu cez zľavový portál, vyhnutí sa rôznym pracovným a študijným nástrahám sme nakoniec vyrazili.

Ako inak, autobusom. Jednak je to ekologickejšie, bez starostí s parkovaním, poľadovicou a zápchami a v neposlednom rade je tu fakt, že nevlastním(e) vodičský preukaz ani auto. Plán cesty naznačoval, že nás obed zastihne v Liptovskom Mikuláši a na základe dostupných informácií zo spoľahlivých zdrojov sme vybrali jednu z miestnych reštaurácií ako medzizastávku. Mimochodom Mikuláš. Je to celkom pekné mestečko a aj Nitran poznačený heslom „Móžeš byť aj z Paríža, keď né si  z Nitry, aj tak si sellák“, musí uznať, že i v iných kútoch sveta sa dá obstojne žiť.

Odporúčanú reštiku Soda Club sme našli bez problémov a ihneď po usadení a zorientovaní sa v celkom útulnom interiéri bola pri nás obsluha. Keďže vonku bolo pomerne rezko, na pitie sme si obaja objednali zelený čaj s medom a citrónom. 

Čo sa týka jedla, Ivona si vybrala Cesnakovú polievku s opečeným chlebom (1,20 €) a ako hlavné jedlo Penne s údeným lososom a rukolou (4,50 €). Polievka bola v poriadku, i keď moja polovička po ochutnaní oboch vyhlásila, že moja je lepšia. Cestoviny chutili výborne, boli uvarené al dente, losos bol skutočne losos (čo nie je samozrejmosťou), rukola bola čerstvá a našli sa i kúsky nakladaných sušených i čerstvých rajčín a cesnaku. Veľká spokojnosť. 

Ja som si dal Paradajkovú polievku so syrom (1,20 €) a Pirohy s bryndzou(4,70 €). Polievka bola skutočne výborná a v pomyselnom rebríčku paradajkových polievok by určite stála na stupňoch víťazov. Pirohy boli chutné, nerozvarené, bohato plnené bryndzovo-zemiakovou plnkou a doplnené omáčkou s kôprom. Napriek mojim dlhoročným sporom s kôprom uznávam, že pirohy skvele doplnil a ja som si naozaj pochutnal. Počas našej návštevy sa podnik dosť naplnil a mne je celkom jasné prečo. Chutné jedlo, pozorná obsluha, prijateľné ceny. I keď je pravdou, že na Slovensku sa naplní aj podnik s hnusným jedlom a/alebo arogantnou obsluhou a/alebo premrštenými cenami a to mi veru jasné nie je ale o tom inokedy. 

Po obede sme sa prešli centrom mesta, videli peknú budovu gymnázia Michala Miloslava Hodžu i niektoré miestne kuriozity a následne pokračovali v ceste.

Hasák, pletivo, pečené kuriatko? Všetko máme.

Liptovské špeciality

Po príchode do Habovky naše kroky viedli do penziónu Orava a po ubytovaní sme vyrazili na orientačnú prechádzku po dedine. Ad ubytovanie. Penzión bol čistý, funkčne zariadený a majiteľ ústretový.  Útulná izba s kuchynkou bola vybavená všetkým potrebným.  Krátke zoznámenie s malebnou dedinkou a miestnym kocúrikom zakončila návšteva neďalekej reštaurácie hotela Julianin dvor, ktorú nám odporučil domáci ako jednu z alternatív dobrej kuchyne. 

Podnik bol takmer prázdny, vybrali sme si stôl pri okne, objednali nápoje a pustili sa do štúdia jedálneho lístka. Našli sme v ňom zopár veselých preklepov i kreatívnych prekladov, ktoré nám krátili chvíle čakania. Za všetky vyberám víťaza, palacinky s variabilnou ovocnou náplňou, závislou na národnosti stravníka.

Takýto jedálny lístok vo vyslovene turistickom regióne dáva návštevníkom jasný odkaz. Asi takýto: „Well, fuck you my friend. Na Slovensku po slovensky.“ Aj keď, nie vždy je to záruka úspechu.

Dosť však bolo škodoradostných poznámok, načim si objednať pokrmy. Vybral som si Kapustovú domácu polievku (1,70 €) a Gazdovské plnené zemiaky, kapustový šalát s chrenom, cesnakový dressing (3,90 €). Mal som zmiešané pocity. Kapustnica bola veľmi nevýrazná, akoby uvarená z poriadne premytej kapusty a samotný vývar urobený u jednej klobásy. V porovnaní napríklad s touto by prehrala na celej čiare. Pritom nebola zlá, no neuveriteľne diétna. 

Gazdovské zemiaky sa mi páčili, dobrý nápad na jedlo, v ktorom vyslovene nedominuje mäso a má celkom vydarenú zeleninovú prílohu. Zemiaky boli naplnené klobásou, posypané údeným syrom a zapečené. Vedľa bola nastrúhaná kapusta s mrkvou, kopček chrenu a jazierko dressingu. Zemiaky sa podľa všetkého piekli spolu s klobásou, takže kým boli hotové, klobása bola prepečená príliš a tým pádom tvrdá. Z chrenu by to chcelo spraviť dressing ochutiť ním zeleninu a vyrobiť akýsi slovenský coleslaw, pretože nastrúhaná kapusta a mrkva sú fajn, no šalát to nie je. Cesnakový dressing by si zaslúžil viac cesnaku a zemiaky ním mohli byť preliate pre lepšiu konzumáciu. Napriek výhradám si myslím, že pri troške starostlivosti by to mohlo byť veľmi dobré jedlo a dal by som si ho znova.

Ivonina voľba padla na Furmanské halušky (údený syr, kyslá smotana, slaninka) (3,30 €). Halušky boli veľmi dobré, domáce, žiadna sranda z vrecúška. No ostatku (údený syr, kyslá smotana, slaninka) chýbala v prevedení fantázia a námaha sa s jedlom trošku pohrať a naaranžovať ho. Hrubočizné strúhance syra nikoho neokúzlia. Chuťovo ale niet haluškám čo vytknúť, aj Ivona by si ich bez problémov objednala i druhýkrát. Najedení sme sa pobrali domov s radostným očakávaním nasledujúcich dní, o ktorých vám napíšem v druhej časti, tak ostaňte na príjme :).