Zhrnutie

Tento spektakulárny blog som začal písať pred desiatimi rokmi. Práve vošli do platnosti eurá, v Štátoch začal úradovať prvý afroamerický prezident a u nás zasa známy ostrostrelec a legendárny premožiteľ Muftyho, starý ujo (tentokrát premoživší Ivetu R.).  Inšpirovaný dianím vo svete a najmä Martinom Kucielom aka pánom Cuketkom, rozhodol som sa prispieť svojou troškou do mlyna foodblogerskej scény, ktorá na Slovensku takmer neexistovala. Odvtedy pretieklo v rieke Nitre veľa ťažkých kovov a nastal čas urobiť stručné zhrnutie uplynulej dekády.

Do kuchyne som sa dostal cca vo svojich dvadsiatich rokoch pri prvých pokusoch upiecť požívateľnú pizzu. Odvtedy sa moje znalosti a zručnosti mierne zlepšili a varenie sa mi stalo koníčkom a určitým druhom oddychu. Prečítal som množstvo časopisov a kníh, spoznal zástup zaujímavých  ľudí, za všetkých spomeniem Viktora Klima, ktorý ma svojho času prichýlil na svojej výbornej stránke. Navštívil som mnoho reštaurácií, festivalov, stretnutí. Keďže som od výroby introvert, gastronómia mi do určitej miery pomohla v komunikácii so svetom.  V širších súvislostiach zmenila moje nazeranie naň.

Varenie samotné ma naučilo lepšie plánovať, zadeliť si čas, myslieť dopredu ale aj improvizovať a dbať na pôvod a kvalitu potravín. Je to zvláštna disciplína ľudskej činnosti, ku ktorej ak si nájdete vzťah, už vás pravdepodobne nikdy úplne neopustí a bude ovplyvňovať vaše rozhodovanie v mnohých oblastiach. Môže vás naučiť celkom slušne hospodáriť aj neuroticky pokrikovať na ľudí, ktorí sa vám ponevierajú po kuchyni. Multitasking sa pre vás stane úplnou samozrejmosťou a na jedincov, ktorí nedokážu pripravovať aspoň dve jedlá naraz sa začnete pozerať so zhovievavým úsmevom.

Aj napriek obľube ázijskej kuchyne som sa postupne dostal k vareniu tých najobyčajnejších jedál postavených hlavne na lokálnych surovinách. Keďže ma to nikdy neťahalo k vysokej gastronómii, je to zrejme logický vývoj. Jednoducho sa snažím uvariť pomerne jednoduché jedlo čo najkvalitnejšie.  To isté sa týka aj reštaurácií. Napriek veľkému posunu k lepšiemu, mi stále chýbajú najmä obyčajné "hospody" s pár jedlami uvarenými na slušnej úrovni, servírovanými v príjemnom prostredí.  To je však na dlhšiu debatu.

Gastronomická/foodblogerská scéna za posledné desaťročie zaznamenala rozmach epických rozmerov so všetkými pozitívami i negatívami, ktoré to prináša. Vzniklo množstvo kvalitných blogov i stránok s pútavými článkami, prepracovanými receptami i fotografiami. Vyrástli tu zaujímavé  podniky, mnohé suroviny sú dostupnejšie, povedomie o kvalite a pôvode potravín vzrástlo. Na druhej strane, kto ešte nedal recept na  Jánošíkov mešec aspoň v lokálnej tv, nech sa prihlási u súdruha Žinčicu. Tento hype má celosvetové rozmery, u nás iba nadobúda lokálne bizarné formy.

A tak sa dostávam k podstate tohto nezáživného textu. Skromným cieľom blogu bolo podnietiť záujem ľudí o jedlo a veci s ním súvisiace. Priniesť informácie, ktoré boli v danej dobe ojedinelé. Občas pobaviť, nementorovať, nebrať sa príliš vážne. Snáď sa to aspoň čiastočne podarilo. Vzhľadom na to, že v súčasnosti je množstvo zdrojov, ktoré dosahujú skutočne profesionálnu úroveň, nebudem ďalej nosiť svoje halúzky do parádneho lesa. Posledný príspevok som sem dal v apríli minulého roka, nikoho teda asi neprekvapí, že som sa rozhodol to zabaliť. Minimálne v rámci blogu o varení, pravdepodobne vás začnem otravovať s niečím iným, ale tým sa určite včas pochválim.

Rešpekt všetkým, ktorí to dočítali až sem :) *Drops keyboard*

Skopje

Je asi šesťstotisícové (podľa domáceho cez týždeň aj miliónové) hlavné mesto Macedónska, malej krajinky vo vnútrozemí balkánskeho polostrova. Preteká ním rieka Vardar a následkom prítomnosti mnohých národov, ktoré na jeho súčasnom území kedysi vládli, má dnes pomerne pestré etnické zloženie. Úradným jazykom je macedónčina (písaná cyrilikou) a platí sa macedónskym denárom  (1 EUR - cca 61.6 MKD). Najrozšírenejšou je pravoslávna cirkev, nasleduje islam, rozšírený najmä u tureckej a časti albánskej komunity, rímskokatolíci a protestanti tvoria v Skopje málopočetnú menšinu.

Napriek tomu (či možno práve preto), že krajina získala faktickú nezávislosť až v roku 1991 (ôsmy september je dňom nezávislosti), centrum hlavného mesta pôsobí dojmom, že Alexander Macedónsky odcválal predvčerom a opustil mesto v čase najväčšieho stavebného rozkvetu. Túto ilúziu má na svedomí projekt 2014, ktorý macedónska vláda odštartovala v roku 2010. Išlo o plán obnovy múzeí, vládnych budov a výstavby monumentov zobrazujúcich historických dejateľov z macedónskeho regiónu.  Jedným z hlavných dôvodov tohto počinu bola podľa vtedajšej vlády skutočnosť, že po zemetrasení v roku 1963, ktoré zničilo 80 percent mesta, boli budovy postavené v jednoduchom modernistickom štýle a bolo by načim Skopje vizuálne zatraktívniť a zmonumentálniť. Plus pridať auru metropolitného mesta a národnej hrdosti ako bonus.

Doterajší výsledok (keďže projekt stále nie je ukončený a uvažuje sa o jeho revízii), ktorý podľa niektorých odhadov pohltil cca pol miliardy eur (!) je minimálne diskutabilný. Budovy získali takmer jednotný antický výzor, ktorý v niektorých prípadoch pôsobí zvláštne. Neodškriepiteľným faktom však je, že Skopje sa stalo mestom s najväčším počtom sôch per capita na svete. Sú všade v hojnom počte, na námestiach, mostoch, vo fontánach, na strechách budov alebo len tak, náhodne roztrúsené v uliciach. Bronzové, kamenné, prípadne z iných materiálov. Keď sa minuli historické osobnosti (úspešnejšie majú aj viac kusov), prišli na rad významní umelci, menej významní umelci a podľa mňa na strechách, kam poriadne nevidno, sú sochy radových obyvateľov mesta.

Najvýraznejšou dominantou sa stala socha Jazdca na koni (kvôli sporom s Gréckom sa nemôže nazývať Alexandrom a už vôbec nie Macedónskym), ktorá je skutočne spektakulárna a vydržíte na ňu čučať hodiny. Otázkou je, či to stálo za osem miliónov eurodukátov. 

Neďaleko Alexa na koni je pohodený miestny víťazný oblúk za skromné štyri mega a na rieke Vardar môžete vidieť základy miestnej verzie London Eye (nerobím si kozy), ktorého stavbu však nejaký triezvy hodnostár zatrhol. Zatrhnúť sa však nepodarilo iné veci a v nefalšovanej extáze utrácania verejných prostriedkov sa medzi mostmi rieky Vardar, ktorá je splavná maximálne na kajaku, objavili tri kópie holandských obchodných karavel. S otrhanými plachtami pôsobia ako pirátske koráby a pre mňa boli najpsychedelickejším zážitkom z celého mesta, a že ich teda nebolo málo. 

Na okraj spomeniem bronzového býka (symbol stojaci pred finančnými burzami) pred obchodom s obuvou, londýnske dvojpodlažné autobusy, či univerzita, ktorá vyzerá tak trochu ako horský hotel pod Poľanou.

Na druhej strane sa v meste nájdu aj celkom obyčajné miesta, ako napríklad rodný dom Matky Terezy (síce posunutý oproti pôvodnému ale expozícia je zaujímavá), Starý Bazár na druhej strane rieky, kde žije najmä turecká a albánska časť obyvateľstva s mešitami, múzeom moderného umenia, či pevnosťou Kale.

Samostatnou kapitolou sú prírodné dominanty, ako malebný kaňon Matka s vodnou nádržou, nachádzajúci sa asi 15 km od centra mesta alebo vrch Vodno (1066 m), na ktorý vedie kabínková lanovka, a na vrchole ktorého sa nachádza Miléniový kríž. Šesťdesiatšesť metrov vysoká konštrukcia je viac ako dvakrát vyššia než Ježiš v Riu (30 metrov bez podstavca) a v noci prízračne žiari nad mestom. To by však nebolo Skopje, keby kúsok od kríža nezačala stavba telekomunikačnej veže, ktorá by po dokončení mala merať 155 metrov. Napriek všetkému, čo som napísal, však mesto pôsobí celkom príjemným dojmom a to najmä podvečer, keď sa ulice zaľudnia. A v tom to bude.

Domáci sú totiž príjemní, ochotní poradiť a pomôcť. Dohovoríte sa občas aj po anglicky, najmä v reštauráciách a s mladšími ľuďmi. V opačnom prípade to skúste po slovensky s ruskými číslovkami, srbskými, či chorvátskymi výrazmi a gestikuláciou. Borjan, ktorý nám prenajal apartmán v úplnom centre za bratských 65 € na tri noci sa dohovoril po anglicky bez problémov a dokonca nás odviezol z letiska i späť vlastným autom (podotýkam, že sme prileteli pred polnocou) za 30 € obojsmerne. 

Poradil nám schopného lokálneho sprievodcu Michaila, ktorý robí prehliadky mesta za dobrovoľný príspevok. Ten nás v priebehu troch hodín oboznámil s históriou i súčasnosťou mesta, v spriatelenej reštike pohostil pohárikom rakije a zanietene protestoval proti bizarným zmenám v jeho meste, politikom a gréckej uzurpácii macedónskej histórie. Odporúčam naučiť sa aspoň zopár základných slovíčok po macedónsky, domáci na obyčajné poďakovanie v materčine reagujú širokým úsmevom.

Špecifickým fenoménom je doprava. Do kaňonu Matka sa napríklad dostanete autobusom číslo 60, na Vodno 25-kou. Pre ďalšie informácie však musíte preskúmať blogy ľudí, ktorí už v Skopje boli a ani to vám samozrejme nezaručí správnosť a hlavne aktuálnosť informácií. Na zastávkach a dokonca ani na hlavnej stanici totiž neexistujú cestovné poriadky. Info o odchodoch autobusov je na úrovni ľudovej slovesnosti, či skôr legiend. Totiž, aj keď ste počuli vodiča na konečnej pri kaňone Matka hovoriť, že spiatočný autobus ide o 14:40, aj keď tam spolu s desiatimi ľuďmi v daný čas čakáte, to ešte ani zďaleka neznamená, že autobus v uvedenom čase pôjde. Alebo, že vôbec  niekedy pôjde, prípadne že príde do cieľa (niektoré vehikle podľa mňa pamätajú Tita v plnej sile). 

V takom prípade neváhajte využiť  všadeprítomné taxíky. Nás napríklad polhodinová cesta (15 km) vyšla cca 8 € a ešte sme cestou videli aj albánsku svadbu, chvalabohu bez streľby zo samopalov (aj také sa vraj dejú). Takže žiadny stres, všade sa dostanete. Do kategórie doprava spadá aj lanovka na vrch Vodno. Premáva od 10:00 ráno a obojsmerný lístok stojí v prepočte 1.65 € (!). Skopje je jednoducho plné kontrastov.

A ešte čosi. Od roku 2018 si už nekúpite u vodiča obyčajný papierový lístok. Silno odporúčam navštíviť autobusovú stanicu (nachádza sa pri železničnej), kúpiť si za 150 MKD čipovú kartu Skopska (v cene je kredit asi 100 MKD), pričom jedna bežná cesta stojí 35 MKD (Matka je drahšia). Túto si môžete v búdke na hlavnej stanici, a údajne aj v zelených búdkach po meste dobiť a cestovať ako u nás. Teda, ak zistíte, kedy ide ten správny bus. Najmä tu sa ako veľmi užitočná javí znalosť cyriliky, pretože bez nej si veru na stanici neprečítate nič.

Dostávame sa k meritu veci, k jedlu. Nebudem uvádzať cenu ku každej položke, najdrahšie jedlo nestálo ani 10 € a v pohode sa tu najete aj za 5, niečo menšie aj za 3. V Skopje sa jednoducho pohodlne v reštikách prestravuje aj našinec, ak by ste však držali bobríka šetrnosti, môžete si nakúpiť v miestnych sieťach potravín Vero alebo KAM market. Výber cca ako u nás, ceny nižšie, radosť žiť.

Prvým podnikom, ktorý sme navštívili bol Kolektiv. Reštaurácia - klub - bar na hlavnom námestí ihneď pod koňom. Slušné raňajky v podobe sendvičov, volských ôk, či smoothies, jednoduché jedlá k pivu a hlavne domáce remeselné pivo z dielne Temov. Veľmi piteľná Ipa aj ochutené ovocné ejly (ceny pív sa asi ako jediné vyrovnajú našim). Podnik má príjemnú atmosféru a ani počas jednej z dvoch návštev nesklamal (Okrem kuracej šunky v Ivoniných sendvičoch. Bola tak nevýrazná, že sa jej zdalo, že je to nejaký planý syr).

Squeeze Me je moderné, takmer hipsterské bistro, kde sa obsluhujete sami, po objednávke dostanete bzučiak, ktorý vás upozorní, že vaša objednávka je pripravená. Ivona si tu dala zelený čaj, ja mix čerstvých ovocných štiav a obaja sendvič so strateným vajíčkom, údeným lososom, šalátom a pomerne výrazným horčicovým dressingom. Servírovanie pekné, jedlo chutné, len trochu nepraktické na konzumáciu. Krájať opečený sendvič pod vajíčkom a lososom chce určitú dávku odhodlania.  Priestor je však príjemný, pre miestnych sú ceny asi máličko vyššie. My sme tu za nechali asi 10 €.

Skopsi Merak sa nachádza približne 20 minút pešej chôdze od centra mesta. Reštaurácia má evidentne veľmi dobrú povesť medzi domácimi aj cezpoľnými hosťami. Má veľa miest na sedenie, nefajčiarsku časť, terasu a zameriava sa najmä na lokálnu kuchyňu. Čapujú tu Skopsko, na ktoré sú domáci nesmierne hrdí. Piť sa dá, že by som sa však naň cielene  vybral, to asi nie. Ako predjedlo si tu Ivona vybrala štvorsyrovú pastrmajliu, ktorá tvarom pripomína turecké pide, jednoducho ako pizza v tvare loďky. Ja som si dal apetitku, čo je bohatá porcia feta syra zapečeného s pálivými papričkami a paradajkovou omáčkou. Obe boli veľmi dobré, mňa apetitka vyslovene uchvátila. Hlavné jedlo sme si dali obaja rovnaké a to Šerplaninski smuk (najdrahší pokrm výletu). Ide o veľkú placku z jemného bravčového mäsa (snáď panenky) ktorá je preložená a naplnená syrom, údenou slaninou, hubami a ako prílohu sme dostali zľahka podusenú najemno nakrájanú zeleninu (v lístku boli tuším aj zemiaky ale vôbec mi nechýbali). Jedným slovom vynikajúce jedlo veľmi dobrej kvality, po ktorom vám neostane miesto na dezert. Obsluha tu bola úslužná a bez problémov komunikujúca po anglicky, konieckoncov tak, ako aj v predošlých podnikoch.

Kaj Sedarot je malá reštika na okraji Starého Bazáru, kam nás sprievodca vzal na rakiju. Má ľudový charakter a naozaj nízke ceny. Porcie jedla sú pritom poctivé a chutné. Ivona si dala skromnejšiu obdobu vyššie opísaného jedla, teda rolované mäso plnené syrom, ja som si dal vešalicu, čo je v podstate bravčové na prírodno. Oboje sme dostali s hranolkami, strúhanou mrkvou, kapustou a cibuľou. Spoločne sme si ešte objednali šopský šalát, ktorý mäská príjemne doplnil. Napriek skromnejšiemu prostrediu je Kaj Sedarot príjemný a na okraji bazáru pôsobí veľmi autenticky a takpovediac balkánsky.

Posledným jedlom, ktoré sme ochutnali sú krofničky, teda akési malé vysmážané šišky s čokoládovým toppingom. Chutia tak, ako znejú, nadýchané, trošku mastné a poriadne sladké. Vôbec nie sú zlé a ak máte radi sladké, za necelé jedno euro vám určite urobia radosť.

To je zo Skopje všetko. 

P.S. Vlastne ešte jedna vec. V centre sa pohybuje pomerne početné spoločenstvo bezprizorných psov. Väčšina je zaočkovaná, sterilizovaná (značky v uchu) a pomerne priateľská. Teda pokiaľ necestujete autom,  či na motorke. To sa vám môžu pokúsiť odtrhnúť blatník, výfuk alebo nohu.